Jozo Bozo Kapsa
WP_Post Object ( [ID] => 4384 [post_author] => 2 [post_date] => 2024-10-10 17:19:32 [post_date_gmt] => 2024-10-10 17:19:32 [post_content] =>
Je máj 1959. Mnohé slovenské rodiny a jednotlivci žijú roztratené na juhu Britskej Kolumbie v oblasti „Lower Mainland“ (Veľký Vancouver). Niektorých spájajú rodinné a priateľské zväzky, iní sa združujú v 1. Katolíckej Slovenskej Jednote (1. KSJ), v Kanadskej Slovenskej Lige (KSL) a v iných podporných spolkoch.
Jedenkrát do mesiaca sa mnohí stretajú v Queensboro, B.C. na slovenských bohoslužbách. Jedenkrát do mesiaca prichádza medzi nich slovenský misionár Otec Viliam Lacko, SJ. Pred svojím príchodom pripraví krátky list, niečo ako „newsletter“ a rozpošle ho tým, ktorých adresy sa mu podarilo zozbierať, alebo ho rozdá pri stretnutí s krajanmi. Vyberám niekoľko úryvkov z jeho májového listu z roku 1959 a predkladám vám ich vo voľnom prepise.
Prichádzam k vám znovu s úprimným pozdravom ako i s milým pozvaním na „Sv. Hodinu“, ktorá bude v sobotu, 2. mája na Queensboro od 8 do 9 hodiny večer. Tiež vás pozývam na sv. Omšu, ktorá bude v nedeľu, 3. mája ráno o 10 hodine so slovenským spevom a slovenskou kázňou. Sv. omša bude za nebohého brata Štefana M. Sedmáka podľa úmyslu 1. KSJ, ktorej bol nebohý viacročným predsedom. Srdečná gratulácia patrí rodine Benešovej k ich radosti z nového syna, takisto i rodine Špindorovej, ktorým Pán Boh tiež požehnal syna. Tešme sa spolu s nimi, ako i spolu so starými rodičmi Mr. Mrs. Kikta, Mr. Mrs. J. Shelling a Mr. Mrs. Špindor.
Naša srdečná a úprimná sústrasť patrí rodine Sedmákovej nad odchodom ich drahého otca a brata do večnosti. Treba sa mi poďakovať všetkým za veľkú účasť na pohrebe, za vzorný spev. Srdečné „Pán Boh zaplať“ Mrs. Kolarčík a Mrs. Pajerchin, ktoré zozbierali od prítomných na cintoríne $26,50 na sv. omše. Srdečná vďaka patrí i obom spolkom (1. KSJ a KSL) ako za sv. omše tak i za modlitby na cintoríne.
S radosťou zisťujem, že čím ďalej tým menej vencov býva na cintoríne a viacej sv. omší. To je dôkaz Vášho presvedčenia, že najkrajšia a najúčinnejšia úcta a láska k milým zomrelým je obeta sv. omše a modlitba. Zachovajte si tento zvyk aj v budúcnosti. ... Veď čo nám viacej pomôže na druhom svete, sv. omša a modlitby alebo vence a kvety?
Je mi ľúto, čo sa stalo na Veľkú Noc. Sv. omša začala neskoro, v kostole už nebolo miesta, vonku bol studený vietor, a tak mnohí odišli. Nehnevajte sa, prosím, na nikoho preto...
Po oznamoch a poďakovaniach sa Otec Lacko obracia na všetkých krajanov, s ktorými sa stretá, s výzvou a prosbou.
Chcel by som mať úplný adresár tých slovenských rodín, ktoré chodia pravideľne na sv. hodinku a sv. omše, ale tiež všetkých tých rodín, ktoré tak nemôžu urobiť z rôznych dôvodov. Uvádzam všetky adresy, na ktoré posielam mesačné pozvánky. Adresy, ktoré už mám sú tieto: Burnaby, BC - D‘Agnolo, Istvanko, Marsala, Morris, Potoma, Quensboro, BC - Bunsko, Bludovsky, Calko, Emery, Fecko, Galik, Hajdak, Hatala, Hudák, Hutný, Kačer, Kastak, Krizanovsky, Lofay, Lofay, Manuch st., Marcinek, Mores, Obrin, Onderko, Otrosina, Parker, Potocky, Shelling Jozef, Shelling John, Shelling Mike, Sisel, Skurla, Sofranko, Turchak, Uhrin, Varga st., Zack, Zubko, Yurechko, Richmond, BC - Fabry, Kohar, Koval, Nedelák, Radzo st., Radzo ml., New Westminster, BC - Belej, Beneš, Buday, Dedinský, Dobrocký, Dudas, Duray, Golat, Hladek, Horváth, Yurco, Jusko, Kester, Kormanak, Krego, Kukucha, Lofay, Mayovský, Makan, Manuch, Matovic, Michalec, Mikita, Misota, Pacuta, Perras, Rusinko, Sebest, Shelling, Solchany, Spindor, Tomko, Tuka, Varga John, Zuffa, North Surrey, BC - Dzuris, Fajkus, Fitzel, Fuchs, Hudec, Juriga, Kacmar, Kikta, Kolarcik, Kubus, Kubus jr., Lunter, Lašura, Nociar, Ondzik, Ondzik jr., Oravec, Pecuch, Petrebčik, Potoma, Segeč, Shelling, Vitkay A., Vitkay P., Vancouver, BC - Bena C., Bena V., Beydak, Janco, Kaprálik, Klimek, Koval, Mačniak, Oleksa, Pardek, Rajčan, Rozbasky, Simičak st., Starek, Surinák, Tobiáš, Toman, Yurechko.
Ak medzi týmito adresami nie je vaša adresa alebo adresa vašich priateľov, o ktorých ste presvedčení, že by tam mala byť, napíšte a vložte ju do obálky a odovzdajte pri 2. kolekte v kostole na Queensboro v nedeľu 3. mája. Už vopred vám ďakujem za láskavé porozumenie a ochotnú pomoc.
Svoj mesačný „newsletter“ zakončuje Otec Lacko takto:
Celý svet je vo veľkom napätí. S úzkosťou sa očakáva, čo sa stane v roku 1960. Fatimské proroctvo, či tajomstvo, visí vo vzduchu a naplňuje mnoho ľudí obavami, strachom, hrozbou. My sa nesmieme dať vykoľajiť ani zastrašiť. Iba povzbudiť do horlivejšieho života podľa viery. Tak budeme pripravení a nie ohrození alebo prekvapení.
123 mien našich krajanov uvádza Otec Lacko v zozname adries. Bolo by zaujímané pokúsiť sa zozbierať ich fotografie, pasy, listy, pohľadnice, novinové výstrižky, obrázky s dátumom narodenia a smrti, zistiť koľko ich potomkov stále ešte žije v okolitých mestách Veľkého Vancouveru, skrátka zozbierať a zachovať toľko slovenskej histórie, koľko sa len dá.
Sú vám niektoré mená známe? Poznáte potomkov týchto našich krajanov? Máte na nich kontakt? Dajte im vedieť o našej snahe. Dajte nám o nich vedieť (tel 1-604-992-7564, email:jozef.starosta@gmail.com) alebo cez náš webový portal www.starosta.ca a my sa s nimi skontaktujeme.
Na základe mesačného listu Otca Lacka, SJ z apríla 1959 spracoval Jožo Starosta
Text k úvodnej fotografii:
Slovenskí usadlíci v BC.
Pravdepodovne koniec 1950-tych rokov.
Pravdepodobne pri kostole v Queensboro.
Pravdepodobne po sv. omši, v nedelu.
Koho poznáte na fotografii?
Napíšte mi, jozef.starosta@gmail.com
[post_title] => 1959 Súpis Slovákov v New Westminster a v okolí. [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => 1959-supis-slovakov-v-new-westminster-a-v-okoli [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2024-10-10 18:17:55 [post_modified_gmt] => 2024-10-10 18:17:55 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=4384 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 4356 [post_author] => 2 [post_date] => 2024-09-29 14:25:52 [post_date_gmt] => 2024-09-29 14:25:52 [post_content] =>
Tento rozhovor s Otcom Šutkom som spravil r.2006 pri jeho návšteve slovenskej komunity vo farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri. Rozhovor, ktorý som mal s ním pred 18 rokmi, som upravil tak, akoby sa bol udial v septembri 2024, pretože jeho životné skúsenosti a rady pre mladú generáciu i pre slovenských politikov sú nadčasové.
Kto bol Otec Šutka?
Otec Ján Šutka SDB, 84 ročný slovenský salezián a dlhoročný misionár medzi Šuarmi zomrel v pondelok 11. Augusta, 2014 v Ekvádore v meste Cuenca o 5.00 ráno miestneho času.
Stručný životopis Otca Jána Šutku SDB si môžete prečítať tu (2014 Spomienky na Otca Jána Šutku, SDB).
Tu je rozhovor.
Otec Šutka, Vy a farnosť Sv. Cyrila a Metoda v New Westminster majú veľa spoločného: spoločné slovenské korene, spoločnú materinskú reč, spoločnú vieru. Ďalšou spoločnou vecou je, že naša farnosť vznikla v r.1960 a Vy ste boli v r.1960 vysvätený za kňaza v Kolumbijskej Bogote, kde ste, od tých čias, pracovali viac ako 50 rokov v ekvadorskom pralese medzi domorodcami kmeňa Šuar. Ako ste sa dostali do ekvadorského pralesa?
Otec Šutka pri diskusii s farníkmi osady sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri, 2006
Dostal som sa tam, pretože v Taliansku, cestou z domu som jednoducho napísal predstaveným, že by som chcel pracovať v misiach ... tak dobre, oni mi hneď odpovedali, že je to veľmi pekná myšlienka a aby som sa pripravil na tú prácu. Tak potom som nechal všetko v rukách Božích a moji predstavení ma poslali do Ekvadoru. Ja som o Ekvadore vôbec nič nevedel alebo len veľmi máličko. Jednoducho ako Salezián, podľa sľubu poslušnosti som prišiel do Ekvadoru. Hneď po vysviacke, už 4.novembra 1960, som bol v Sukua a tam som začínal.
Kedy ste vstupili medzi Salezianov?
V 1949 ešte na Slovensku, vtedy som spravil svoj sľub.
Žili ste vyše 50 rokov medzi Šuarmi. Veľa vecí sa môžeme o nich dočítať v knižke, ktorú ste napísali, rád by som sa Vás však chcel spýtať na veci, ktoré tam nie sú napísané. Povedzte nám, aké sú typické vlastnosti šuarských mužov a šuarských žien?
Šuari sú veľmi úprimní, veselí a majú dobrý character. Sú zdvorilí, nekradnú . Im stačí jedno slovo, aby Ti uverili. Ale muž má vždy nad ženou vyššie postavenie; žena je vždy trochu menej ako muž. On sa stará o živobytie. On pracuje na poli, chodí chytať ryby , chodí na polovačku . Snaží sa mať sociálne styky s inými . Potom rozhoduje aj o tom, komu dá svoju dcéru za manželku, kde bude bývať. Muž aj žena majú veľmi dobré vlastnosti, ktoré im niekedy môžeme závidieť. Nikdy neklamú, vždy povedia pravdu a pre nich má slovo veľký význam, stačí niečo povedať a už nepotrebuju žiadne zmluvy, žiadne podpisy, nič podobné … Áno ( smiech ).
Majú Šuari a Slováci niečo spoločné? Pripomínajú Vám Šuari niečim Slovákov a Slováci Šuarov?
Je pravda, že v styku s inými ľuďmi vždy nájdeme niečo spoločné. Pre nás by to bolo pohostinstvo. Totiž Slováci vždy boli pohostinní. Tak isto ako Šuar. Ak vojdeš do jednej chatrče, môžeš tam zostať týždeň, môžeš tam prenocovať, dajú ti jesť, nepýtajú sa veľa a nežiadaljú nič . Teda, pohostinnosť by mohla byť tá spoločná črta dobra medzi Slovákmi a Šuarmi.
Akí boli Šuari keď ste tam Vy začali pôsobiť? Boli to divosi ?
No, tak divosi neboli, pretože nikto nie je divochom. Len my to tak hovoríme. Oni majú svoju kultúru, svoje veci a oni odpovedali na svoje prostredie svojím spôsobom, aby riešili svoje životné problémy a otázky .
Šuari žili hlboko v pralese. Boli alebo neboli vítaní medzi ľuďmi žijúcimi mimo pralesa?
To nie že boli vítaní alebo nevítaní, ale jednoducho tam boli rasové rozdiely, takže miešanec neznášal domorodca ako kdekoľvek inde na svete.
Miešanec? Aký miešanec?
My to tak voláme tých, ktorí prichádzajú zo strednej časti Ekvadoru. Voláme ich po španielsky “mestisos”, pretože oni pochádzaju zo stretnutia Španielov a Indianov v tom pohorí. Takže oni sú miešanci medzi domorodými indiánmi a kolonizátormi zo Španielska, takže oni majú aj mená aj priezviská španielske. Ale zároveň, ako oni boli poddanými, pretože predtým tam bol feudalizmus, tak aj teraz, keď majú novú možnosť ísť do pralesa pracovať a zostať tam bývať, tak chcú sa oni vyzdvihnúť a potom tých domorodých utláčať.
V čom by sme si my, Slováci žijúci v Kanade, mali zobrať príklad od Šuarov?
Myslím, že by to mali byť tie spoločenské styky, potom to vzajomné prijatie jeden druhého, v tom, že veríme v účasť na spoločnom koreni, na spoločnej reči ... myslim, že to by bolo dôležite … Šuari, napríklad, si berú ženy iba zo svojho kmeňa.
Naozaj...?
Áno, a oni sa potom medzi sebou vždy rozprávajú iba v ich reči a s autoritami a s tými “mestisos” sa rozpravajú španielsky. Takže sa vedia veľmi prispôsobiť z jednej strany tomu prostrediu, ale zároveň sa cítia svoji. Čiže patria do širokej rodiny svojho kmeňa.
Čiže majú veľký pocit spolupatričnosti?
Áno.
A to je čo nám vo veľa prípadoch chýba?
Áno, mohlo by to byť lešie.
Vo svojej knižke “Medzi Šuarmi” ste opísali aj to, v čo všetko Šuari veria, ako vznikol svet, ako vznikli ľudia, stromy, zvieratá a čo sa stane s človekom po smrti. A Šuari podľa toho ako ste ich opísali, majú mnohé legendy, podľa ktorých žili a možno stále ešte aj žijú. Vy ste prišli medzi nich naučit ich kresťanskej láske a hlásať Kristovo evanjelium. Ako sa Vám podarilo skĺbiť toto ich prírodné, prirodzené náboženstvo s kresťanstvom?
ysluhovanie sviatosti eucharistie v kostole v pralese
Je veľký rozdiel medzi prirodzeným náboženstvom a kresťanskou vierou. Šuari, ako všetky národy mali prirodzené náboženstvo, báli sa Boha. Vedeli, že dačo existuje, pretože, keď ochorejú, alebo ich stretnú iné nešťastia, tak si to vysvetlujú ... tak zbadajú, že je niečo nad nimi, a práve preto majú hromadu týchto legiend a povier, čo vysvetlujú daktoré skutočnosti ich života.
Dajme tomu chorobu alebo smrť - to je najťažšia otázka pre všetkých. Viera v Ježiša Krista je pre nich nová vec, pretože prirodzené náboženstvo sa zakladá na temnosti a na strachu. Ľudia sa boja Toho alebo Onoho a nakoľko sa boja, natoľko sa snažia, aby To alebo Ono bolo ich kamarátom, pretože inač by sa im mohlo vodiť zle a hľadajú nejaké miesta, kde sa im zdá, že by On mohol byť, kde by ho mohli nájsť. Všetky prirodzené náboženstvá to mali takisto.
Napríklad Hebrejci si mysleli, že On je tam hore na vrchu na Sinaji, my (Slovania) sme si mysleli, že On je vo velikánskych stromoch alebo pod tým vodopádom... tam boli ti dobrí, ale aj zlí duchovia .
Keď ale zistíme, ze Pán Boh poslal svojho Syna, aby nás vykúpil a zomrel na kríži, tak prichádzame ku kresťanskej viere. Strach už nepanuje v nás, ale máme priamy kontakt s Bohom skrze Ježiša Krista.
Ale zaujímavé je, že všetky náboženstvá majú prirodzene v sebe semeno kresťanstva, ako hovorí 2. vatikánsky koncil, takže treba len objaviť tie semená kresťanstva v ich náboženstve a odtial ísť ďalej. Božie prikázania prv než boli vytesané do tých tabuľ na skale, tak boli vyryté v našich srdciach.
Takže Šuari to majú aj v ich prirodzenom náboženstve. Oni vedia, že nemôžu kradnúť, nemôžu zabíjať... zabíja sa iba nepriateľ. Takže, keď oni zistia, že je dakto ich nepriateľom, tak ho treba zničiť. Teda dôležité je pre nich pochopiť, že hriech a diabol je ich najväčším nepriateľom.
Preto bolo medzi Šuarmi zabijanie z pomsty?
Áno, rôzne pomsty. Ale toto je aj druhá vec, pretože (krvná) pomsta – v ich chápaní – to bolo niečo sväté. Keby sa neboli pomstili na vrahovi ich príbuzneho, tak zase duch mŕtveho príbuzneho by sa vypomstil na nich.
A podarilo sa Vám toto myslenie trošku prekonat?
Pravdaže, pravdaže… dnes sa to už nerobí …
Čiže, dá sa povedať, že ste nemali veľké problémy skĺbiť kresťanstvo s ich náboženstvom?
Farníci jednej zo Šuarských osád
Nie, nie. Pravdaže dakedy by sa zdalo, a antropológovia niekedy tak hovoria, že sme im ukradli ich náboženstvo. Práve naopak, my sme ich náboženstvo naplnili všetkým tým, čo oni ešte nemali, hlavne prikázaním lásky. Základné Božie prikázania má každý človek vo svojom svedomí, vo svojom srdci.
Otec Šutka prijímal aj návštevy z Kanady
Život misionára to nie je iba hlásanie evanjelia, ale aj jeho premietnutie do každodenného života, do rodiny, do medziľudských vzťahov, do spoločenského života, do hospodárstva, do politiky. Akej inej činnosti ste sa venovali medzi Šuarmi ?
Najdôležitejšia bola výchova. Dobrá, správna výchova to je základ pre každý kmeň, pre každého človeka. Druhou úlohou bolo zabezpečiť zdravie členov kmeňa. Šuari boli veľmi ohrozovaní chorobami, pretože oni nemali antibiotiká proti chorobám, ktoré im prinášali títo “mestisos”, napríklad osýpky, suchotiny … to neboli ich choroby, oni vôbec nepoznali tieto veci, takže bol veľmi dôležitý ich zdravotný stav, ich zdravie. A po tretie zabezpečiť ich ekonómiu, totiž, aby mali dostatočné možnosti na dôstojný život. Bolo treba zaistiť pre nich pôdu, pretože “mestisos” začali zaberať ich pozemky a tískať ich ďalej do pralesa. Takže, snaha bola, aby sa Šuari cítili pánmi svojho územia. A teda, keď sa to s ťažkosťami podarilo, tak potom bolo treba urobiť dačo, čo by Šuarom pomohlo vyrovnať sa - v určitom slova zmysle byť rovní - s kolonizátormi alebo s “mestisos".
Tak sme začali s chovom dobytka pretože “mestisos” mali dobytok a domorodci nemali, tak sme začali program chovu dobytka. A tiež nový program vo výchove, lebo predtým sa deti vychovávali v našich internatoch oddelene. Mali sme dve školy: jedna pre chlapcov “mestisos" a druhá pre chlapcov Šuar ...
Oddelene ?
Áno, oddelene. Mali sme aj školu pre dievčatá “mestisas” a pre dievčatá Šuar. Ja som začal hneď pracovať na zjednotení škôl, pretože som bol direktorom a som to mohol spraviť. Zrušiť tu školu pre chlapcov Šuar, aby spoločne študovali “mestisos” aj Šuar, aby spoločne chodili do školy, aby sa vzťahy medzi nimi normálne vyvíjali.
A takisto na druhý rok spravili aj rádové setry so školami pre dievčatá, aj keď to už bolo ťažšie prijaté. Sestry hovorili, že matky dievčat “mestisas” nepríjmu, aby ich dcéry sedeli v lavici so Šuarkou. Že pošlú svoje dievčatá do štátnej školy . Ja som povedal, že veď dobre, keď pošlú, nech pošlú, ale nestalo sa tak. Boli snáď len 2 prípady, čo zobrali dieťa, teda dievča ...ale chlapca nie .
Takže teraz chodia deti spoločne do škôl?
Áno, vždy, všade.
Aj v štátnych školách?
Áno.
Otec Šutka pri kázni v kostole sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri, 2006
Príchod medzi Šuarov
Otec Šutka, počul som, že ste založili aj diaľkovú školu...
Rozhlasové školské štúdio
Áno, bola to diaľková škola cez rádio.
Vy ste vyvinuli aj vyučovací systém?
Hej. Vyučovací systém, ktorý bol schvalený Ministerstvom školstva Ekvádoru. Aj keď ma to stálo veľa námahy, ale minister to pochopil a dal nám 4 učiteľov. Každý mal svoj predmet, každý jeden vypracovaval jednu lekciu na každý deň, a potom sa tie lekcie vysielali rádiom.
Každá škola mala jedného pomocného učiteľa. Pomocný učiteľ mal na starosti len sústrediť deti do jednej budovy – školy, potom zapnúť rádio na baterky. Rádiá sa mi podarilo dostať z Japonska - Panasonic. Takže on zapol rádio a žiaci počúvali za 20 minút vysvetľovanie z centrály a potom zase 20 minút to doplňoval ten pomocný učiteľ.
Ale to bola taká príjemná škola, lebo tam boli pesničky, tam bola hudba, tam bolo všetko. Šuarským ďeťom sa veľmi páčilo chodiť do školy.
Keby neboli bývali tieto diaľkové školy, do akých škôl by Šuarské deti chodili?
Vtedy to bolo ťažko, lebo nebolo učiteľov a tých málo učiteľov mestisos - oni nedbali, aby sa Šuarské deti niečo naučili. Oni pracovali len pre peniaze. Totižto keby nebolo bývalo diaľkových škôl, tak by vývoj Šuarov bol býval oneskorený o 20–30 rokov.
Keď sme my začali s týmito diaľkovými školami, prvý ročník bol len v jazyku šuar, druhý ročník šuar a španielčina a tak to pokračovalo. Keď sme skončili šiestu triedu, potom bol cyklus médium – tak voláme strednú školu. To boli 3 roky a keď sme skončili, tak potom sme si oddýchli 1 rok a pokračovali a skončili s maturitou. Takže to trvalo 6+3+3 čiže 12 rokov.
Dá sa povedať, že počas 50-tich rokov ste prevychovali celý kmeň, nielenže ste naučili deti čítať.
Nuž áno, celý kmeň, pretože aj ministertvo slávnostne vyhlásilo, že medzi Šuarmi už nie je negramotnosť. Za to mi dali potom aj to uznanie Národného kongresu.
Takže vláda Ekvadoru oficiálne uznala Vašu prácu.
Hej. Uznala, pretože všetky kontrakty, zmluvy som podpisoval ako accessor, ako my hovoríme, ako zástupca pre kmeň Šuarov. Z jednej strany podpisoval minister zdravotníctva, minister poľnohospodárstva a z druhej strany, za kmeň Šuarov, podpisoval father Juan. Father Juan Šutka (smiech ).
Áno, Národný kongres alebo teda Snemovňa oficiálnym prehlásením dosvedčil, že saleziánsky kňaz Ján Šutka, teraz farár v Limon, provincial Morona Santiago, vykonal veľmi dôležitú a hodnotnú prácu a že zanechal tým veľkú pastoračnú stopu, materiálno – hospodársku, ako pre miešancov (mestitos), tak aj pre etnické skupiny Šuar. Práca, ktorú vykonal je príkladom solidarity a pomoci pre duchovný a sociálny rozvoj, ľudský rozvoj obyvateľstva toho regiónu.
Gratulovali tiež saleziánskej misii v Ekvádore pre jej neochvejnú prácu v amazonskom regióne v osobe kňaza Jana Šutku. A dostal som aj medailu aké nosili ruskí generáli ...(smiech)
A ako to bolo s lietadlami?
Nuž, nemali sme cesty do misijných staníc. Totižto naša oblasť je prekrižovaná riekou Paro, z jednej strany sú Kordiliery – Andy. A na druhej strane je už amazonská nížina. A tam sme mali 4 misijné stanice. Ísť tam pešo, však nebolo iného východiska, iba chodníkmi cez prales, to trvalo 3 alebo 4 dni. Tak sa zrodila myšlienka zaobstarať leteckú spoločnosť. Kúpili sme malé lietadlo a zadovážili sme rádia, aby sa dalo komunikovať.
Keď niekto dačo potreboval, keď niekto ochorel, keď ho uštipol had, tak hneď zavolal do Makasu a lietadlo odletelo, aby ho doviezli a zachránili mu život. Zato som aj spravil zmluvu s ministerstvom zdravia, aby oni platili 80% nákladov na tú prácu no a my, misia, 20%. Potom sme kúpili druhé lietadlo.
A koľko je tam dnes lietadiel?
Lietadlo a letec
Máme 3 lietadlá, 2 letcov, pretože jedno lietadlo je vždy akoby v údržbe a druhé dve zase lietajú.
Lietadlá ale potrebujú letisko. A v pralese ich veľa niet. V pralese nemali letiská, takže začali klčovať, vytínať prales, pripravovať plochu na pristávanie lietadla. Teraz už máme okolo 140 letísk.
140 letísk? Aké sú veľké?
Letisko v pralese
Takých 500, 600, 700 metrov dľžky a asi 30 metrov šírky.
Kde ste ošetrovali tých, ktorých poštípal had?
Jedna nemocnica bola v Makas a mne sa podarilo postaviť druhú nemocnicu v Tejsa, to je na druhej strane Kordilier, ktorá stále ešte stojí a funguje. Ale zároveň bolo treba, aby každé stredisko malo niekoho, kto by sa staral o zdravotnú službu pre všetkých . Tak sa robili kurzy pre chlapcov, pre mužov a pre ženy, aby sa pripravili ako pomocní ošetrovatelia.
Vďaka patrí aj pomocníkom, ktorých sme mali zo Spojených Štátov a z Nemecka. Dokonca aj jedna Slovenka, Elena Jilečková, lekárka, nám pomáhala.
Mali ste teda neustály kontakt s Ekvádorskou vládou?
Áno. Potom sme spravili kontrakt s vládou tiež na vymeriavanie pozemkov. To bolo veľmi dôležité, pretože bolo treba zaistiť pôdu pre domorodcov. Ale nemohli sme vymeriavať pozemok pre každého jedného, ale sa vymeriavalo spoločne pre jedno stredisko, pre jednu “dedinu” - tam mohlo byť 30-40 rodín a mali 4000 alebo viac hektárov pôdy. Takže všetci, čo tam žili mali to isté ako predtým, ale už to bolo chránené zákonom. A potom sme začali s chovom dobytka.
Mali Šuari nejaký dobytok?
Veď to je ten problém. Oni nepoznali chov dobytka, oni nepoznali vôbec nič, čo s tým súvisí. Podarilo sa mi ešte v 1962 roku dostať pomoc, teraz už ani neviem odkiaľ to bolo, okolo 10,000 sukre. Predtým sme mali takúto menu, sukre. Teraz máme doláre.
Tak som šiel s jedným spolubratom do strednej časti La Siera, tam boli haciendy. S tými 10,000 sukres sa mi podarilo zadovážiť 25 malých býčkov a zároveň zaplatiť býčkom cestu lietadlom, to bolo asi 30 minút letu dvojmotorovým lietadlom Douglas.
Lietadlo zobralo všetkých 25 býčkov naraz?
Áno. V Sukua, kam sme býčkov viezli, a kde chovatelia dobytka potrebovali zlepšiť jeho rasu, nás už čakali na letisku. Keď videli ako býčkovia vychádzali z lietadla, biele a čierne, tak si každý hneď vybral jednoho a tým spôsobom zlepšili svoju čriedu. Za každého bujačika mi dali kravu alebo jalovicu a tú som odovzdal jednej rodine Šuar, ktorá mala pasienky, ale nemali dobytok, a tak sa to začalo.
Črieda 25 bujačikov to vlastne celé rozprúdila?
Áno, rozprúdila. Keď som od nich odchádzal, tak ako federácia pre chov dobytka mali 30 miliónov sukre, a to bol vtedy veľký peniaz. Ľudia radi pracovali vo federácii. Mali sme základné pravidlo pre prácu. Pracovalo sa zadarmo. Každému sa zaznamenalo koľko práce urobil a keď sa odpredal kus dobytka, tak sa zisk rozdelil medzi všetkých, podľa toho, kto koľko odpracoval.
Spomínali ste pri našej nedávnej debate, že ste pomohli Šuarom vymyslieť aj nové číslice.
Áno, totižto oni nemali poňatia o väčších číslach. Nikto nevedel, kedy sa narodil, nikoho nezaujímalo, v ktorom roku žijeme, mesiaci... Nič takého ako kalendár nebolo. Bolo treba vynájsť mená mesiacov. Vybrali sme ich podľa ročného obdobia, podľa dažďov, podľa letných prác. Júl je “Esa”, v jazyku šuar to znamená “leto”. Potom bolo treba vynájsť číslice. Užívali sa čísla, ale španielske a Šuari sa cítili trošku zastrčení, pretože oni nemohli vo svojej reči povedať žiadne číslo. Tak sa cítili menejcenní.
Šuari mali síce čísla, ale iba od jedna do päť. Vysvetlil som tým štyrom diaľkovým učiteľom ako to funguje v iných rečiach, a tak sme vynašli chýbajúce čísla, od 6 až do 10. Potom to už bolo jednoduché – 10 a 1 , 10 a 2 , 10 a 3 atď.
A aj také čísla ako 100 alebo 1000?
Áno, pravdaže - tisíc, milión... všetko. A aj roky. To už potom deti v škole boli veľmi šťastné, keď mohli povedať 1000 alebo 1965.
Ja keď som bol mladý, tak boli v móde filmy a knižky od Karola Maya o indiánoch, hlavne o Apačoch. Vtedy som si myslel, že Apači žijú iba v severnej Amerike. Vo Vašej knižke som však čítal niečo o Apačoch, o konfliktných vzťahoch medzi Šuarmi a Apačmi. Kto sú títo Apači?
Pre Šuara je Apač každý, kto nie je Šuar.
Oh. To je veľmi jednoduché.
Áno, všetci , čo nie sú Šuari, sú Apači.
Takže tí miešanci, to sú všetko Apači?
Áno, Šuari ich volajú vo svojej reči Apač. Ale je zaujímavé, že v ich reči je apa otec a apač je otecko. Takže v určitom slova zmysle Šuari brali každého cudzinca ako otecka. Lenže potom sa v nich sklamali. Takže ak sa dnes spomína Apač, tak to znie tak trochu negatívne.
Keď sa blížil r.2010, to bol vo Vancouveri rok zimnej olympiády, bol to rok 50-teho výročia založenia našej farnosti v New Westminsteri, ale bol to aj rok Vašeho 50. výročia vysviacky za kňaza. Ako ste sa chystali osláviť toto jubileum?
Vôbec som sa nechystal, ani som na to nemyslel, pretože každý deň, každý rok sme bližšie k tomu istému definitívnemu cieľu.
Otec Šutka, keby ste mali možnost, čo by ste povedali mladej generácii na Slovensku ?
Aby boli verní Ježišovi, jeho náuke, aby ho milovali, aby zasvätili svoj život aj pre druhých, ktorí Ježiša potrebujú a ktorí ho nepoznajú.
A čo odkážete všetkým tým, ktorí vedú slovenský národ doma na Slovensku, politikom, hospodárskym pracovníkom?
Aby si uvedomili, že sú na svojich miestach preto, aby slúžili, spolupracovali, aby pomáhali a nie aby sa oni drali dopredu alebo aby sa snažili zbohatnúť, ale aby využili možnosti, ktoré majú, aby pracovali pre ten ľud, ktorý ich tam zvolil, ktorý im dal možnosť pomáhať a pracovať pre dobro národa.
Keď ste boli mladý, mali ste určite svoje plány, ako prežit život, čo dosiahnuť v živote. Splnili sa Vám Vaše sny?
Áno, splnili, pretože som chcel byť kňazom a misionárom a bol som. Raz som cestoval z Ríma do Viedne vlakom. Do môjho kupé pristúpili traja mladí a začali veľmi nadávať na celý život, na všetko. Boli úplne zdeptaní, znechutení. No a ja som ich len počúval, počúval….nakoniec jeden z nich sa ma opýtal: “Vy čo robíte?”. Tak som povedal, že pracujem ako misionár v Ekvadore. Prekvapený sa ma opýtal, keby Vám bolo dané vrátiť sa spňäť a mať terajšiu skúsenosť, čo teraz máte, zrobili by ste to isté ako pred 50 rokmi? A som hovoril, že pravdaže by som zrobil to isté. A boli úplne očarení z toho, že našli dakoho, čo je spokojný so svojím osudom, so svojou prácou a so svojím životom a s náplňou, čo mu jeho život prináša.
Aké ste mali počas svojho života plány do budúcna ?
Pokračovať. Ako slovenský Salezián pokračovať v práci pre domorodých Indiánov v Ekvádore. Prišiel raz za mnou predstavený provincial a ma prosil, aby som pomohol formovaním nových kňazov v novom seminári. Potom prišiel biskup a znovu ma prosil to isté. Prijal som pozvanie. Výsledkom bolo 12 seminaristov na teológii a na filozófii, 4 Šuari sa tiež pripravili na kňažstvo.
Sprevádzať týchto mladých mužov, pomáhať im, aby pochopili, čo to znamená byť kňazom, čo znamená stáť na čele komunity. Dopĺňať to, čo sa im na univerzite nedostáva. To bol vždy môj plán.
Otec Šutka, pri našom rozhovore som Vám prial, aby Vám dal Pán sily, odvahy a dobrého zdravia, aby ste mohli vyplniť všetky Vaše ušľachtilé plány a vykonať ešte veľa dobrého pre Šuarov a aby ste nás mohli navštíviť za ďaľších 2, 5 alebo 10 rokov a podeliť sa s nami o Vaše bohaté skúsenosti.
Bolo to nádherné, veľmi krásne prianie.
Ďakujem Vám za rozhovor.
---------------------------------------------------------------
S Otcom Šutkom sa pri jeho návšteve v New Westminsteri v Britskej Kolumbii v auguste 2006 rozprával Jozef Starosta. Zo zvukového záznamu rozhovor prepísala Jana Zelísková.
Rozhovor v septembri 2024 upravil Jozef Starosta
=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 4339 [post_author] => 2 [post_date] => 2024-09-11 02:24:51 [post_date_gmt] => 2024-09-11 02:24:51 [post_content] =>
Slovaks
The first known Slovak immigrant to Canada was Joseph Bellon, who landed in 1878 in Toronto and started a wireworks factory. There are no exact statistics on the number of Canadians of Slovak origin. According to the 1981 census, the first to ask the question of ethnic origin, some 40 000 Canadians declared it as Slovak; in the 1996 census, the number increased to around 45 000 (20 000 single- and 25 000 multiple response). In fact it can be assumed that there are about 100 000 Canadians of Slovak origin. Slovaks are generally a deeply religious people; they are proud of their origin and were always quick to correct those who, until Czechoslovakia broke up in 1993, referred to them as Czechs or Czechoslovaks.
source: The Canadian Encyclopedia
Migration and Settlement
There have been 4 main waves of Slovak immigrants, inspired mainly by economic and political conditions in their homeland. The majority of early immigrants were manual workers from the US.
First Wave
Immigrants of the first wave (1885-1914) settled on farmland in the West. Later groups went to work in Alberta and BC mines, and for the CPR.
Second Wave
The second wave, estimated at 30 000, took place during the interwar years. Many were young skilled workers who emigrated to earn good wages in order to buy land in Slovakia. Others, however, sent for their families and went either to farming settlements in the West or to Ontario and Québec mining towns. The declaration of Slovakia's independence in 1939 created divisions in the community; those supporting it were denounced by Czechoslovak diplomats in Canada.
Third Wave
The third wave of some 20 000 arrived after WWII and included war refugees as well as those fleeing the communist takeover of 1948. Many were former government officials who gave new impetus to Slovak organizations. Most settled in the major urban centres.
Social and Cultural Life
Social stratification among Slovak Canadians today is determined by date of arrival in Canada, the position held in Slovakia, the success achieved in Canada and the willingness to participate actively in Slovak organizations. The early immigrants created benefit societies because of difficult economic conditions and lack of state-supported welfare measures. Today these societies also perform important social functions, along with other institutions created during and since WWII. The Canadian Slovak League is the most important Slovak organization. It publishes Kanadský Slovák (The Canadian Slovak), and helps to maintain Slovak traditions. Literary works are fostered through Slovak publications in the Western world and in Slovakia. Slovak Canadian publications, especially newspapers, have in fact played an important role in assisting immigrants, but they have also reflected the political and economic divisions in the community.
The Catholic and Protestant clergy have played an important role as spiritual and community leaders, and Slovak parishioners of all denominations have helped immigrants to overcome linguistic and cultural differences. Parish life, especially for the first 3 waves, and Slovak organizations have helped to foster the Slovak language and enhance family cohesion.
Fraternal societies
The earliest Slovak immigrants to Canada initially established branches of Slovak-American fraternal societies. Thus, the first Slovak-Canadian fraternal-benefit society was Assembly 52 of the National Slovak Society, founded in 1891 in the coal-mining town of Ladysmith, British Columbia (on Vancouver Island).
Before World War I, Slovak immigrants also established branches of the National Slovak Society, the First Catholic Slovak Union, and the Slovak Catholic Sokol in Lethbridge, Canmore, Blairmore, Coleman, and Frank in Alberta; in Fernie, Natal, Trail, and Corbin in British Columbia; and in Fort William, Ontario. After the war, these same societies established new branches in Timmins, Montreal, Toronto, Windsor, and elsewhere, but by this time they had to compete with the first Canadian branches of the First Catholic Slovak Ladies’ Union, the Slovak Evangelical Union, and the Slovak Workers’ Society, among others, in the major Canadian Slovak settlements. By 1934 over 100 branches of Slovak-American fraternal societies existed in Canada.
The post-war immigrants also helped to solve another problem that Slovak parishes faced – a shortage of clergy. The small Slovak-Canadian community had great difficulty in finding Slovak priests and pastors to staff its parishes. Until the 1950s, many of the clergy came from the larger Slovak community in the United States: Lutheran pastors largely from the conservative Missouri Synod, Catholic priests from the Slovak-American Benedictine Order in Cleveland or the Conventual Franciscans, while Greek Catholics relied upon Ukrainian priests to serve them.
This was not an ideal situation, because many Canadian bishops resented the presence of American priests in their dioceses, especially those from religious orders who were not under their control. Therefore, the arrival of about a dozen refugee priests from Slovakia, along with the relocation of the Slovak Jesuit Order from Slovakia to Galt, Ontario, in 1952 (the Communists suppressed all religious orders in 1950), solved the problem of finding Slovak priests to staff Slovak parishes. There were now Slovak-Canadian priests in all of Canada’s Roman- and Greek-Catholic Slovak parishes, except for the Roman Catholic parish of Galt, which continued to be served by the American-based Franciscans.
[post_title] => 1878-1996 Úryvky z The Canadian Encyclopedia [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => 1878-1996-uryvky-z-the-canadian-encyclopedia [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2024-09-11 20:36:42 [post_modified_gmt] => 2024-09-11 20:36:42 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=4339 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 4218 [post_author] => 2 [post_date] => 2024-05-20 23:56:00 [post_date_gmt] => 2024-05-20 23:56:00 [post_content] =>
Na krátku návštevu v auguste a v septembri 2007 sa zastavili vo farnosti sv. Cyrila a Metoda dvaja slovenskí františkáni, páter Ján, OFM a páter Peter, OFM, ktorí prišli z Izraela.
Obohatili nás službou pri oltári, a tiež svojimi poznatkami z pobytu v Izraeli. Séria 3 prednášok bola venovaná Jeruzalemu v Kristových časoch a dnes.
Znalosťou pomerov v súčasnom Jeruzaleme a situácie na blízkom Východe zaujali obaja prednášajúci všetkých účastníkov prednášok, farníkov aj nefarníkov.
Účasť na všetkých prednáškach bola úctyhodná.
Prednášky sa páčili aj vekovo a služobne mladším.
Text a foto: Jozef Starosta
[post_title] => 2007.09 Františkáni z Jeruzalema [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => 2007-09-frantiskani-z-jeruzalema [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2024-09-09 23:10:18 [post_modified_gmt] => 2024-09-09 23:10:18 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=4218 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 4215 [post_author] => 2 [post_date] => 2020-05-20 17:36:15 [post_date_gmt] => 2020-05-20 17:36:15 [post_content] =>
Pri príležitosti 10. výročia vysviacky otca Juraja Kopanického navštívil slovenskú farnosť Sv. Cyrila a Metoda v New Westminster miestny arcibiskup diecézy Vancouver Raymond Roussin, SM.
=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 4206 [post_author] => 2 [post_date] => 2020-05-14 22:11:40 [post_date_gmt] => 2020-05-14 22:11:40 [post_content] =>
Myslím, že každý človek, ktorý príde do nového prostredia, najprv hľadá to, čo ho s tým prostredím spája alebo bude nejako spájať. Nedá sa prísť na západ Kanady do Britskej Kolumbie a nezbadať naozaj prekrásnu prirodu, nad ktorou ako keby visel nápis: “Vitajte v raji krištáľovo čistých jazier”. Tu má voda neuveriteľnú, smaragdovo-tyrkysovú farbu, vznikajúcu lámanim svetla v roztopenom ľadovci. Nad ránom tichých lúk, hučiacich vodopádov a zelených lesov, sa zapadajúce slnko opiera o kulisu zasnežených štítov. Idylka, v ktorej chýba už len lovec s puškou prehodenou cez plece alebo sediaci pri ohni na brehu jazierka. Je to raj pre ľudí, ktorí milujú poľovníctvo, rybárstvo alebo len také obyčajné potulky divou prírodou.
Nikto, hádam, si svoje zážitky a spomienky na to, čo zažil nechce nechať pre seba, ale rád sa s nimi podelí s ľuďmi podobného záujmu. Verím, že nielen ja, ale každý, kto nejakým spôsobom zviazal svoj život s prírodou, na čas, ktorý či už sám alebo s priateľmi prežil v hore, len tak rýchlo nezabúda.
Pri jednom z takýchto stretnutí sa zrodil nápad založiť Slovenský poľovnícky klub sv. Huberta. Vznik tohoto klubu nebola len módna záležitosť, ale stal sa kolektívom zanietencov s rovnakými záujmami. Od jeho vzniku už ubehlo 8 rokov a za ten čas sme sa rozrástli na súčasných 35 členov.
Kľačiaci zľava: Frank Mihál, Ján Železník, Juraj Kopanický, John Velentier (Prezident SPK), Peter Šajgalík, Maroš Eškut, Michal Janek(+)
Stojaci zľava: John Varga(+), Jozef Beblár, Julo Gálik, Peter Česnek, Ivan Oravec (v pozadí), Milan Václavík, Ľubo Demčák, Vlado Olšovský, Jožo Starosta, Marek Záhuranec.
Slovenský poľovnícky klub sv. Huberta je neziskovou organizáciou, združujúcou všetkých, ktorí radi trávia voľný čas lovom a inými aktivitami, ktorým sa možno v prírode venovať. Združili sme sa, aby sme si mohli odovzdávať a vymieňať skúsenosti z poľovníckeho umenia, ale tiež nás viedla snaha zastrešiť ľudí s podobným prístupom k prírode.
Klub každoročne organizuje niekoľko zaujímavých akcií, ako je napriklad: “Jarná poľovačka na medveďa” alebo “Poľovnícka zábava”. O tom, aké podujatia budeme mať, rozhodujú všetci naši členovia, ktorí však majú aj povinnosť k týmto podujatiam prispievať podľa svojich schopností a možností.
A náš poľovnícky revír, Britská Kolumbia, s rozlohou 95 mil. hektárov, je väčší ako Francúzsko a Nemecko dokopy. Namiesto nápisu: “Pozor, priechod pre chodcov”, možno v našom revíre častejšie vídať značku: “Moose Crossing”, “Elk Crossing”, “Deer Crossing”, a pod.
Bola by veľká škoda nebyť lovcom v tomto jedinečnom revíri, ktorý je aj revírom nášho Slovenského poľovníckeho klubu sv.Huberta v Britskej Kolumbii.
Lovu a prírode zdar!
Jozef Beblár vice-prezident SPK sv. Huberta v BK
=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 4186 [post_author] => 2 [post_date] => 2020-05-14 18:13:42 [post_date_gmt] => 2020-05-14 18:13:42 [post_content] =>
Slovenské osídľovanie Britskej Kolumbie
Osídľovanie Kanady Slovákmi malo svoj špecifický vývoj. Kým do Spojených štátov amerických prichádzali skupiny slovenských vysťahovalcov priamo z Európy a ich migrácia postupovala z východu -smerom do vnútrozemia, v prípade Kanady to bolo opačne; zo západu na východ. Početné skupiny Slovákov, ktoré prichádzali zo susedných Spojených štátov amerických, začali osídľovať rozľahlú provinciu Britská Kolumbia, ktorá je známa svojím veľkým nerastným bohatstvom. Na začiatku teda prevažovalo osídľovanie baníckych oblastí. ([1])
Najstaršia slovenská komunita sa usadila v baníckom mestečku Ladysmith na ostrove Vancouver v roku 1889 ([2]). V neskoršom období, okolo roku 1898, kedy bola v meste Fernie, neďaleko hraníc Alberty otvorená ťažba uhlia ([3]), usadilo sa tu približne sto slovenských baníkov z Pennsylvánie. Neskôr sa ďalší Slováci usadili v dnes už nejestvujúcich baníckych osadách Michel a Natal. V štyridsiatych až šesťdesiatych rokoch 20. storočia v dôsledku zatvorenia tamojších baní, začali tieto osady postupne upadať, a preto sa Slováci vybrali hľadať nové možnosti obživy. ([4])
Od začiatku 20. storočia sa Slováci začali usadzovať aj na iných miestach Britskej Kolumbie. Pracovali predovšetkým pri ťažbe dreva, na pílach, stavbách, v železiarskom priemysle a veľká časť z nich pracovala v poľnohospodárstve ako farmári. Svoje osady zakladali poväčšine na pobreží Tichého oceánu a odtiaľ údolím pozdĺž rieky Frazer: Vancouver, New Westminster, Burnaby, Port Moody, Surrey, Richmond, Queensboro, Cloverdale, Langley, Pitt Meadows, Haney, Chiliwack, Whonnok, Agassiz. Početné skupiny Slovákov sa začali sa začali objavovať aj vo východných oblastiach Britskej Kolumbie, ako je Osoyoos, Kelowna, Rutland, Grand Forks, Trail a Nakusp. Pri sčítaní obyvateľstva v provincii Britská Kolumbia, v roku 1951 sa k slovenskej národnosti hlásilo 2 606 obyvateľov. Najviac Slovákov žilo v mestách Vancouver, New Westminster a Victoria. Mesto New Westminster sa v druhej polovici 20. storočia stalo najvýznamnejším centrom spolkového a národnokultúrneho života Slovákov v Britskej Kolumbii. ([5])
Spolkový život
V počiatočných fázach osídľovania Britskej Kolumbie, v rokoch 1891 – 1903, vznikali spolky v baníckych lokalitách ako odbočky amerického Národného slovenského spolku, ktorý mal sídlo v Pennsylvánii ([6]).
V roku 1935 si skupinka Slovákov v New Westminsteri založila Nezávislý slovenský podporný spolok – NSPS. O tri roky neskôr si členovia tohoto spolku postavili Slovak Tatra Hall na ostrove Queensboro, ktorý je súčasťou mesta New Westminster, kde hrávali divadlá a usporadúvali zábavy. V roku 1966 túto halu predali ([7]).
(fotografia z rodinného albumu Rodiny Kiktovej – Benešovej)
Ďalšia organizácia, Kanadská slovenská liga - KSL, bola v Britskej Kolumbii založená 15. júla 1944, ako 47. zbor KSL, v tom čase so sídlom vo Vancouveri ([8]). Veľkú zásluhu na tom mal Ján Kaprálik, ktorý sa podieľal aj na vzniku ďalších zborov v mestách Hanney a Cloverdale. V roku 1951 bol založený III. okresný zbor KSL, so sídlom v New Westminsteri, z dôvodu efektívnejšieho organizovania zborov KSL v Britskej Kolumbii ([9]). Činnosť tohoto spolku spočívala v organizovaní slovenských dní na Pacifiku v spolupráci s Nezávislým slovenským podporným spolkom, usporadúvaní zábav, piknikov, divadelnom ochotníctve a mnohých iných činnostiach ([10]).
(fotografia zo zbierky Emila Bartoša)
V roku 1952 bol založený ďalší spolok s názvom I. Katolícka slovenská jednota – I. KSJ, so sídlom v New Westminsteri. Členovia I. KSJ usporadúvali rôzne večierky, oslavy, pikniky, slovenské dni, mikulášske večierky, hrávali divadlá a pod. Okrem iného podporovali katolícke inštitúcie alebo jednotlivcov. Na základe iniciatívy členov tohoto spolku vznikla v roku 1960 slovenská farnosť sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri ([11]).
Informácie z uvedených zdrojov spracovala Mária Vrabčeková
Obraciame sa na Vás s prosbou: Pomôžte zachrániť úlomky z histórie Slovákov v Britskej Kolumbii. Ak máte staré fotografie, výstrižky z novín, staré dokumenty, pasy, listy, pohľadnice, modlitebné knižky, obrázky vydané pri príležitosti úmrtia, atď. prosíme, pošlite ich na adresu alebo email redakcie alebo nám ich zapožičajte na spravenie kópií. Vopred Vám ďakujeme. Redakcia.
[1] Bližšie nešpecifikovaný zdroj, ktorý bol nájdený na fare v New Westminsteri. Pravdepodobne: BOTÍK, Ján: Slovaks on the West Coast of the USA and Canada. Autor uvádza zdroj: JAKEŠOVÁ, E.: Vysťahovalectvo Slovákov do Kanady. Bratislava 1981, s. 39.
[2] Tamže. Prvý Slovák v Britskej Kolumbii bol údajne Karol Hvorecký, ktorý sa ako člen prieskumného kolektívu podieľal na vytyčovaní trasy pre transkontinentálnu železnicu v roku 1874.
[3] KOREM, A.: Po stopách prvých Slovákov v Britskej Kolumbii. In: Kanadský Slovák. č. 46 /14. november 1970.
[4] BOTÍK, Ján: Slovaks on the West Coast of the USA and Canada.
[5] Tamže. Autor uvádza zdroj: KIRCHBAUM, J. M.: Slovaks in Canada. Toronto 1967, s. 146.
[6] Tamže. KOREM, A.: Po stopách prvých Slovákov v Britskej Kolumbii. In: Kanadský Slovák. č. 46 /14. november 1970.
[7] KOREM, A.: Nezávislý podporný spolok. In: Kanadský Slovák. č. 46/14. november 1970.
[8] V roku 1954 bolo sídlo tohto zboru preložené do New Westminsteru. Namiesto spomínaného zboru vznikol 66. zbor KSL so sídlom vo Vancouveri. KAPRALIK, J.: Ako sme začali organizovať KSL v B.C. In: Kanadský Slovák. č. 46/14. november 1970.
[9] Tamže.
[10] RADZO, Š.: 47. zbor KSL v New Westminsteri. In: Kanadský Slovák. č. 46/14. november 1970.
[11] LACKO, V.: O IKSJ v New Westminsteri. In: Kanadský Slovák. č. 46/14. november 1970.
=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 4157 [post_author] => 2 [post_date] => 2020-05-12 05:06:51 [post_date_gmt] => 2020-05-12 05:06:51 [post_content] =>
=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 4148 [post_author] => 2 [post_date] => 2020-05-12 04:24:37 [post_date_gmt] => 2020-05-12 04:24:37 [post_content] =>
=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 4141 [post_author] => 2 [post_date] => 2020-05-12 03:53:22 [post_date_gmt] => 2020-05-12 03:53:22 [post_content] =>
=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 4134 [post_author] => 2 [post_date] => 2020-05-12 03:36:53 [post_date_gmt] => 2020-05-12 03:36:53 [post_content] =>
=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 4114 [post_author] => 2 [post_date] => 2020-05-12 01:14:57 [post_date_gmt] => 2020-05-12 01:14:57 [post_content] =>
Prosba: Máte fotografiu, zvukový alebo obrazový záznam z tejto milej slávnosti? Dajte mi vedieť, prosím. (jozef.starosta@gmail.com, text: 604-992-7564)
[post_title] => 12. máj 1991 - Deň Matiek [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => 12-maj-1991-den-matiek [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2024-09-11 19:56:45 [post_modified_gmt] => 2024-09-11 19:56:45 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=4114 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 4109 [post_author] => 2 [post_date] => 2020-05-12 00:31:07 [post_date_gmt] => 2020-05-12 00:31:07 [post_content] =>
Previanočný predaj ručných prác, koláčov a všakovakých dobrôt vo farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri, známy ako "Craft and Bake Sale", môžeme s hrdosťou nazvať tradičným, pretože má už 20-ročnú tradíciu.
S organizáciou tohto úspečného podujatia začali r. 2000 naše slovenské kuchárky, pekárky a milovníčky ručných prác. Netrúfam si vymenovať všetky naše mamky, manželky, sestry a dcéry, ktoré sa podieľajú na príprave každoročného predvianočného predaja, ale dve mená vystupujú do popredia, pani Bertha Palko a Agnes Bena. Na fotografiach, ktoré postupne budeme pridávať na túto stránku, budeme mať možnosť spoznať aj ďalšie aktérky (a aktérov) tohto široko-ďaleko známeho podujatia.
=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 4105 [post_author] => 2 [post_date] => 2020-05-10 05:27:41 [post_date_gmt] => 2020-05-10 05:27:41 [post_content] =>
1973
Otec V.Lacko so sestričkou J.Michalcovou, našou prvou organistkou a setričkou E. Budickou.
Fr. Lacko with sister J.Michalec, our first organist and sister E.Budicky
=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 4099 [post_author] => 2 [post_date] => 2020-05-08 23:26:39 [post_date_gmt] => 2020-05-08 23:26:39 [post_content] =>
Otec Lacko s malými pomocníkmi s Jankom a Ferkom Benešovým pri obnove Slovenského kostola.
Father Lacko with the young helpers, John and Frank Benes, at the renovation of the Slovak church.
=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 4095 [post_author] => 2 [post_date] => 2020-05-08 22:10:08 [post_date_gmt] => 2020-05-08 22:10:08 [post_content] =>
Záber z divadelného predstavenia Slovenskych starousadlíkov - začiatok 1950-tych rokov (Asi Kamenný chodníček, 1952?)
Kľačia: Mária Kiktová a Janko Varga, v pozadí, 3. zľava Štefan Radzo ml.
Slovak Play - first half 50-th
[post_title] => 1952 Kamenný chodníček [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => 4095-2 [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2020-05-12 22:22:52 [post_modified_gmt] => 2020-05-12 22:22:52 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=4095 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 4090 [post_author] => 2 [post_date] => 2020-05-08 19:28:05 [post_date_gmt] => 2020-05-08 19:28:05 [post_content] =>
Fašianky sú časom predpôstnej zábavy. Nebolo to inak ani v slovenskej hale v New Westminsteri pred 30 rokmi.
Vo videu z februára 1991, ktoré sme získali z rodinnej zbierky rodiny Marienky a Ferka Štofánika, si môžeme pozrieť ako sa zabávali farníci a priatelia farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri. Do tanca hrala hudobná skupina Tatra Boyz („z“ nie je preklep, skupina si úmyselne dala „z“ na koniec „Boyz“ – píš ako počuješ :). Vedúcim skupiny bol Ferko Štofánik a patrili do nej Anička Miháľová, Ľubo Demčák, Peter Levársky a Dušan Harceg.
Podobne, ako všetky obrázkové záznamy spred 30 rokov, aj toto video ukazuje veľa tvárí, ktoré sú už „Na Pravde Božej“. Video zdigitalizoval a zostrihal Jozef Starosta.
[post_title] => 1991 Február - Fašiangy v hale – srdiečkový tanec [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => 1991-februar-fasiangy-v-hale-srdieckovy-tanec [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2020-05-12 22:24:40 [post_modified_gmt] => 2020-05-12 22:24:40 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=4090 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 4084 [post_author] => 2 [post_date] => 2020-05-08 17:39:56 [post_date_gmt] => 2020-05-08 17:39:56 [post_content] =>
Skupina farníkov pod vedením Ferka Štofánika nacvičila niekoľko piesní z muzikálu „Na skle maľované“, s ktorými sa predstavila na oslave 100. výročia založenia 1.Katolíckej Slovenskej Jednoty.
V skupine boli hudobníci Ferko Štofánik, Luboš Demčák, Anička Mihálová a Peter Levársky a speváci manželia Marta a Laci Astráboví, manželia Valika a Miro Birošoví, Pavlína Čedíková, Janko Hruška, manželia Helenka a Rudy Marošoví, Štefan Posypánka, manželia Ruženka a Jozef Starostoví, manželia Zuzka a Peter Šajgalíkoví.
Okrem veľkého počtu farníkov sa osláv 100. výročia 1. Katolíckej Slovenskej Jednoty a 30. výročia založenia farnosti zúčasnili správca farnosti sv. Cyrila a Metoda, otec Viliam Lacko SJ, otec Dančo SJ, podpedseda Svetového kongresu Slovákov Milan Fisher, predseda 846 (?) pobočky 1. Katolíckej Slovenskej Jednoty v New Westminsteri Janko Varga a viacerí návštevníci – Slováci – z USA.
Oslavy zaznamenal na svojej video kamere Jozef Galbička a do elektronickej podoby ich pretransformoval Jozef Starosta.
Elektronický záznam si môžete pozrieť tu:
[post_title] => Leto 1990 - Na skle maľované [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => leto-1990-na-skle-malovane [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2020-05-12 22:26:17 [post_modified_gmt] => 2020-05-12 22:26:17 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=4084 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 4076 [post_author] => 2 [post_date] => 2020-05-07 06:06:43 [post_date_gmt] => 2020-05-07 06:06:43 [post_content] =>
Bola to nedeľná sv.omša na sviatok Panny Márie, pravdepodobne na sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Sv.omšy celebroval otec Viliam Lacko SJ. Záznam spravil pravdepodobne Jozef Galbička.
Tento video záznam má veľkú historickú hodnotu nielen preto, že ukazuje ako sa vysluhovala sv. omša v našom kostole pred 30 rokmi, ale tiež dokumentuje aká bola výzdoba kostola, aké spevy, aká kázeň. Zaplnené lavice a plný chórus poukazujú na náboženské nadšenie vtedajších farníkov.
Určite by bolo zaujímavé pomaly si prezrieť jednotlivé scénky počas sv.omše, ale i po nej pred kostolom a pomenovať všetkých farníkov, ktorých by sme spoznali. Mnohí, možnože väčšina z nich, nás už predišli do večnosti, ale viacerí patria ešte aj teraz, po 30 rokoch, medzi aktívnych farníkov našej farnosti.
Video záznam si môžete pozrieť v súbore 1990.leto.sv.omsa - Sviatok Panny Marie.mov.
[post_title] => Záznam zo sv.omše z leta 1990 [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => zaznam-zo-sv-omse-z-leta-1990 [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2020-05-12 22:30:39 [post_modified_gmt] => 2020-05-12 22:30:39 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=4076 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 4074 [post_author] => 2 [post_date] => 2020-05-07 05:39:37 [post_date_gmt] => 2020-05-07 05:39:37 [post_content] =>
Archbishop William Duke created the St. Michael’s parish in 1934. With a donation of $559 from the estate of Jane M. Corcoran and a great deal of volunteer work by parishioners, a church was built on Braid Street (8th Avenue). Work began June 15, 1934, and midnight Mass (at Christmas?) was celebrated in the building the same year. It was blessed by Archbishop Duke on June 30, 1935.
A new hall was built in 1941 and a new rectory started to be built.
The church was sold for $45,000 to a Slovak community in 1960 and a new parish – Sts Cyril and Methodius – was established by Archbishop Duke on May 3, 1960 as a Mission for Slovak people.
For the first 40 years the parish was served for by the Jesuit order.
[post_title] => From history of Sts. Cyril and Methodius Church [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => from-history-of-sts-cyril-and-methodius-church [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2020-05-12 22:32:34 [post_modified_gmt] => 2020-05-12 22:32:34 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=4074 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 3964 [post_author] => 2 [post_date] => 2020-04-26 06:50:37 [post_date_gmt] => 2020-04-26 06:50:37 [post_content] =>
Narodil sa 28.februára 1920 v Čachticiach. Po skončení stredoškolských štúdií vstúpil do jezuitského noviciátu v Ružomberku 20. júla 1937. Filozofické štúdia si vykonal v Záhrebe a v Košiciach. Teológiu študoval na Gregoriánskej univerzite v Ríme, kde bol vysvätený za kňaza 15. júla 1948.
Po skončení štúdií v rokoch 1950-53 bol duchovným v utečeneckom tábore vo Valke pri Norimberku. V decembri 1953 prišiel do Kanady. Najprv bol organizátorom misijných prác slovenských jezuitov a v rokoch 1960-69 bol duchovným slovenskej farnosti sv. Cyrila Metoda v New Westminstri, B.C. Okrem toho za 13 rokov bol aj duchovným v nemocnici na mentálne choroby. Od roku 1974 bol farárom vo Windsore, Ont. V roku 1981 sa vrátil do New Westminstru, kde bol duchovným otcom až do jesene 1992, kedy ho jeho chatrné zdravie prinútilo odísť na zaslúžený odpočinok do Misijneho domu v Cambridge, Ontário.
Born February 28, 1920 in Čachtice, Slovakia. After finishing high school he entered the novitiate in Ružomberk on July 30, 1937. He finished his philosophy studies in Košice and his theological studies were done at the Gregorian University in Rome, where he was ordained a Jesuit priest on July 15, 1948.
After finishing his studies he became the spiritual advisor for the refugee camp at Valke by Norimberk from the years 1950 to 1953. In December of 1952 he came to Canada. In the beginning he was the organizer of mission work for Slovaks in Canada. During the years 1960 to 1969 he was parish priest at St. Cyril and Methodius Church in New Westminster, B. C. After his term here he became spiritual advisor for the mentally handicap at Essondale Hospital in B. C. In 1974 he left British Columbia to go to Sts. Cyril and Methodius Church in Windsor, Ont. In the year 1981, Father Lacko once again returned to New Westminster and stayed with us until he retired in 1992 due to pour health and returned to Mission Home in Cambridge, Ontario.
=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 3950 [post_author] => 2 [post_date] => 2020-04-26 04:37:40 [post_date_gmt] => 2020-04-26 04:37:40 [post_content] =>
Archbishop William Duke created the St. Michael's parish in 1934. With a donation of $559 from the estate of Jane M. Corcoran and a great deal of volunteer work by parishioners, a church was built on Braid Street (8th Avenue). Work began June 15, 1934, and midnight Mass (at Christmas?) was celebrated in the building the same year. It was blessed by Archbishop Duke on June 30, 1935.
A new hall was built in 1941 and a new rectory started to be built.
The church was sold for $45,000 to a Slovak community in 1960 and a new parish - Sts Cyril and Methodius - was established by Archbishop Duke on May 3, 1960 as a Mission for Slovak people.
For the first 40 years the parish was served for by the Jesuit order.
List of pastors:
- 1960-1969 Fr. Wiliam Lacko, SJ
- 1969-1976 Fr. John Zabka, SJ
- 1976-1981 Fr. Joseph Svec, SJ
- 1981-1993 Fr. Wiliam Lacko, SJ
- 1993-1999 Fr. John Kadlec, SJ
- 1999-2002 Fr. Jozef Menus
- 2002-2007 Fr. Juraj Kopanicky
- 2007-2007 Fr. Gabriel de Chadarevian, OP
- 2008-2017 Fr. Juraj Kopanicky
- 2017-2018 Fr. Rastislav Krsak, SVD
- 2018-2019
- Mons. Rossi
- visiting priest: Fr. Varga, Fr. Emil Kralik, SVD
- 2019-present Fr. Pavol Gera
Slovenský kostol sv. Cyrila a Metoda
472 East 8th Ave, New Westminster, BC, V3L 4L2
Rev. Pavol Gera phone:604-526-7351 cell:604-721-7351
pgera@rcav.org cyrilmetod50@gmail.com
www.cyrilmetod.ca
=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 3942 [post_author] => 2 [post_date] => 2020-04-26 03:12:12 [post_date_gmt] => 2020-04-26 03:12:12 [post_content] =>
Farnosť sv. Cyrila a Metoda v Ne Westminsterioslavuje tento rok (2020) 60 rokov od svojho založenia. Pripravujeme elektronickú (a možno aj tlačenú) verziu Pamätnice k tomuto veľkému výročiu.
Pozývam vás do spolupráce.
Toto je zamýšľaná štruktúra obsahu Pamätnice.
- Predslovy
- Úvod
- Obdobie pred založením slovenskej farnosti v New Westminster
- Slovenská farnosť v New Westminster
- Kňazi vo farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminster
- 1960-1969 Fr. Wiliam Lacko, SJ
- 1969-1976 Fr. John Zabka, SJ
- 1976-1981 Fr. Joseph Svec, SJ
- 1981-1993 Fr. Wiliam Lacko, SJ
- 1993-1999 Fr. John Kadlec, SJ
- 1999-2002 Fr. Jozef Menus
- 2002-2007 Fr. Juraj Kopanicky
- 2007-2007 Fr. Gabriel de Chadarevian, OP
- 2008-2017 Fr. Juraj Kopanicky
- 2017-2018 Fr. Rastislav Kršiak, SVD
- 2018-2019 Mons. Rossi
- 2019-present Fr. Pavol Gera
- Sviatosti
- Krst
- Birmovka
- Sviatost Oltarna
- Pokánie
- Pomazanie nemocných - Pohreb
- Posvätenie kňazov
- Manželstvo
- Liturgický rok vo farnosti
- Advent
- Vianoce
- Novy Rok
- Post
- Veľká Noc
- Máj – mesiac p. Márie, Deň Matiek
- Sv. Cyril a Metod
- Služba vo farnosti
- Život v modlitbe – modlitbové spoločenstvá
- Miništranti
- Organisti
- Speváci
- Farska rada
- Starostlivost o kostol a jeho okolie
- Organizácie a spolky
- Nezávislý slovenský podporný spolok – NSPS
- Kanadská Slovenská Liga
- 1.Slovenská Katolícka Jednota
- CWL
- VSMS
- Národné, kultúrne, spoločenské podujatia
- Oslavy výročia farnosti
- Oslavy slovenských výročí
- Rodinné oslavy (krstiny, svatby, životné jubileá, pohreby)
- Pikniky
- Tanečné zábavy
- Obed pre seniorov
- Predvianočný predaj pečiva a ručných prác
- Záujmové skupiny
- Divadlo
- Farská knižnica
- Hudobné skupiny
- Slovenská škola
- Tanečné skupiny
- Spevácke súbory
- Poľovníci
- Bábkové divadlo
- Jasličkové pobožnosti - divadielka
- Misie a Púte
- Vzácne návštevy vo farnosti
- Historia kostola - prehlad stavebných úprav, úprav vnútrajšku
- Starí a noví farníci – mená, ktoré sa zachovali
- Čo pre mňa znamená farnost
- Činnosť jezuitov v Kanade
- Rôzne emigrantské príbehy
- Úsmevné historky
- Stručná chronológia farnosti
- História v obrázkoch
- Naši sponzori
- Poďakovanie
Ako môžete pomôcť?
- Máte fotografie, ktoré sa hodia do niektorej kapitoly pamätnice? Pošlite mi elektronickú verziu fotografií a ku každej fotografii napíšte niekoľko riadkov
- kedy bola fotografia spravená
- kto je jej autor
- pri akej príležitosti bola fotografia spravená
- mená osôb na fotografii
- Máte video, ktoré sa hodí do niektorej z kapitol?
- Je niekde na webe (napr. YouTube)? Pošlite mi link.
- Máte doposiaľ nepublikovanú elektronickú verziu videa? Pošlite mi (dohodneme sa ako).
- Máte video na (historickej) video-páske? Zapožičajte mi pásku. Spravím z nej elektronickú verziu.
- Máte ľubovoľný dokument (výstrižok z novín, obrázok z modlitebnej knižky s menom zomrelého farníka, starý buletín, ...), ktorý sa týka histórie farnosti? Spravte z neho kópiu (scan, foto) a pošlite mi.
- Chcete si zobrať na starosť niektorú z kapitol a na základe existujúcich dokumentov navrhnúť a spracovať jej obsah?
- Chcete napísať samostatný príspevok do niektorej z kapitol?Napríklad: Čo pre mňa znamená farnosť sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri?
- Chcete byť sponzorom Pamätnice?
- Chcete pomôcť ako člen Redakčnej rady?
- Chcete pomôcť s jazykovou úpravou?
- Chcete pomôcť s prepisom tlačených dokumentov do elektronickej formy?
- Chcete ...
Privítam každú pomoc a vopred za ňu ďakujem.
Jozef Starosta
1-604-992-7564
jozef.starosta@slovakmission.ca
jozef.starosta@gmail.com
To čo nasleduje, je zoznam príspevkov a dokumentov do jednotlivých kapitol Pamätnice, ktorých elektronickú podobu už môžete nájsť na týchto webových stránkach.
Dokumentov je podstatne viac. Dodávam ich postupne.
[do_widget id=tag_cloud-23] [do_widget id=tag_cloud-24] [post_title] => Pozvánka do spolupráce pri príprave Pamätnice k 60. výročiu založenia farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => pamatnica-k-60-vyrociu [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2020-05-15 06:38:23 [post_modified_gmt] => 2020-05-15 06:38:23 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=3942 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 3894 [post_author] => 2 [post_date] => 2020-03-08 08:55:15 [post_date_gmt] => 2020-03-08 08:55:15 [post_content] =>
Kto je Richard J. Hatchett, MD
Podľa https://www.lshtm.ac.uk/newsevents/events/richard-hatchett-lshtm, Richard J. Hatchett, MD, je jedným z predstaviteľov Koalície CEPI ( Coalition for Epidemic Preparedness Innovations), ktorá je združením verejných, súkromných a filantropických organizácií, ktoré financujú a koordinujú vývoj vakcín proti vysoko nebezpečným chorobám, ktoré majú potenciál epidémií.
Pred tým, ako začal pracovať pre CEPI, Dr. Hatchett bol výkonným riaditeľom amerického biomedického inštitútu BARDA ( U.S. Biomedical Advanced Research and Development Authority). Riadil tam programy pre vývoj zdravotných protiopatrení proti chemickým, biologickým, radioaktívnym a atómovým nebezpečenstvám, rôznym chrípkovým epidémiam a iným novým infekčným ochoreniam a viedol a pomáhal viesť vývoj vakcín, liečebných postupov a diagnostických metód pre novo-objavujúce sa infekčné ochorenia spôsobené vírusmi H3N2v, H7N9, MERS, Ebola a Zika.
Počas obdobia prezidenta Georga W. Busha bol Dr. Hatchett poradcom pre "White House Homeland Security Council" a počas obdobia prezidenta Baracka Obamu bol členom "White House National Security Staff".
Podľa iného zdroja ( https://www.channel4.com/news/this-is-the-most-frightening-disease-ive-ever-encountered-virus-expert-dr-richard-hatchett ) Dr. Hatchett v súčasnosti dostal 20 miliónov libier od vlády UK, aby vyvinul vakcínu proti koronavírusu Covid-19.
Na youtube.com je 20 minútový rozhovor s Dr. Hatchettom o koronavíruse Covid-19. Tento zaujímavý rozhovor je v angličtine. Zaslúžil by si však slovenské titulky ...
Tu je preklad niektorých závažných vyjadrení Dr. Hatchetta:
Je to najnebezpečnejšia choroba, ktorú som zažil počas svojej kariéry zahŕňajúc Ebola, MERS aj SARS. Čo ju robí takou nebezpečnou je kombinácia vysokej infekčnosti a vysokého percenta úmrtnosti, ktoré sú mnohokrát vyššie ako u iných druhov chrípky.
Od roku 1918 (kedy bola epidémia španielskej chrípky) sme nemali vírusové ochorenie, ktoré by malo kombináciu týchto dvoch nebezpečných vlastností. Zažili sme vírusy, ktorú spôsobujú vysokú "smrteľnosť". Tie však nemali (a nemajú) potenciál "explodovať" a globálne sa rozšíriť.
Vírus demonštruje svoj potenciál v Číne, v Iráne, v Taliansku. V Taliansku pred dvomi týždňami boli 3 prípady. Pred dvomi dňami ich bolo vyše 3,000. V Číne to vyzerá, že sú vo vojne s vírusom. Celá spoločnosť je mobilizovaná do boja s vírusom.
Ako sa bude vyvíjať situácia s koronavírusom bude závisieť od nás. Samotný vírus má potenciál globálnej epidémie. Aby sme vyhrali boj s vírusom, musíme postupovať kolektívne ako spoločenstvo. Prevencia je dôležitá. Nemôžeme hľadieť iba na osobný risk a ochranu.
Dr. Hatchett dodáva: "Musíme začať rozmýšľať v rozmere ochrany spoločenstva. Potrebujeme (musíme) myslieť na to, že sme spoluzodpovední jeden za druhého. Nestačí nám dbať o našu individuálnu ochranu - musíme myslieť a konať kolektívne" (voľný preklad).
Čo k tomu dodať?
Pod videom na youtube je viac ako 5000 komentárov. Mnohí považujú vyjadrenia Dr. Hatchetta za "férové a vyvážené". Iní zase za neužitočné a panikárske.
Kde je hranica medzi panikárčením a užitočným varovaním?
[post_title] => Dr. Richard Hatchett o koronavíruse [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => corona-virus-dr-richard-hatchett [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2020-04-26 02:55:21 [post_modified_gmt] => 2020-04-26 02:55:21 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=3894 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 3886 [post_author] => 2 [post_date] => 2020-02-25 17:05:53 [post_date_gmt] => 2020-02-25 17:05:53 [post_content] =>
Žijem na druhej strane Atlantiku. Už 33 rokov. Pohľad do Európy ponad Atlantik je veľakrát nejasný a skreslený. Može to byť hmlou, zašumeným komunikačným kanálom alebo aj nezáujmom.
Pred 10 rokmi r.2010 som sa volieb do NR SR nezúčastnil. Iba som pred voľbami napísal úvahu do časopisu Slovo z Britskej Kolumbie s názvom „Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva“ (http://slovozbritskejkolumbie.ca/, č.11). Takto som v nej nabádal slovenských politikov:
Ako budete plniť svoje predvolebné sľuby, takú podporu budete mať od svojich voličov. Ako budete vystupovať v parlamente, takú obľubu budete mať medzi obyvateľmi Slovenska. Ako sa budete správať ku svojim politickým oponentom, tak sa oni budú správať k vám. Ako budete klásť záujem občanov Slovenska nad osobné záujmy, tak vás budú hodnotiť prichádzajúce generácie. Ako budete budovať pokoj a porozumenie medzi Slovenskom a okolitými štátmi, tak sa mierová Európa premietne do prospešnej budúcnosti Slovenska.
Nezúčastnil som sa ani predčasných volieb do NR SR r.2012. Iba som po voľbách napísal úvahu „Je po voľbách, čo teraz“ (http://slovozbritskejkolumbie.ca/, č.14). Zamýšľal som sa v nej nad 3 kategóriami občanov Slovenska a nad ich možnými reakciami na výsledky volieb.
Občan kategórie X: Volil a jeho strana bude pri moci. Jeho možná reakcia: „Teraz im to ukážeme. Všetko to, čo je v súčasnosti zlé, zvalíme na predchádzajúce vlády tých druhých strán. Všetko to, čo je dobré, si prisvojíme my. Musíme ukázať, že iba my sme dobrí a ostatní sú zlí.“
Občan kategórie Y: Volil a jeho strana nebude pri moci. Jeho možná reakcia: „Nech nová vláda spraví čokoľvek, budem ich kritizovať. Budem v zásade proti ich návrhom. Ak sa bude situácia vyvíjať dobre, poviem, že je to dôsledok našej predchádzajúcej dlhodobej politiky. Všetko zlé zvalím na terajšiu vládu. Nemôžem predsa dopustiť, aby vznikol dojem, že sú lepší ako my.“
Občan kategórie Z: Nevolil. Jeho možná reakcia: „Nech sa deje, čo sa deje, budem kritizovať a nadávať. Predchádzajúca vláda bola zlá, terajšia vláda je zlá. Všetko je to banda zlodejov, tunelárov, mafiánov.“
Zamýšľal som aj nad alternatívnym správaním očanov, kedy všetci spoločne hľadajú pravdu a usilujú sa o spravodlivosť, pokoj a dobro pre všetkých.
Pred 4 rokmi som sa rozhodol voliť. Zo zahraničia. Nebolo to ľahké, ale dalo sa to. Povedal som si, že preštudujem volebné programy všetkých politických strán usilujúcich dostať sa do NR SR. Bolo ich 23. Ktorá strana sľubuje, že sa bude najviac starať o Slovákov v zahraničí, tú budem voliť. Vychádzalo to na OľaNO.
Potom som však prehodnotil svoje stanovisko. Je naozaj problém zahraničných Slovákov ten najdôležitejší pre obyvateľov Slovenska? Po úprimnej odpovedi (ktorá bola nie), mi prišiel na um iný dôvod. Možnože nevieme ako žiť v demokracii ... Preštudoval som, ako pracuje priama demokracia vo Švajčiarsku a páčilo sa mi to. Oslovil ma záver článku o priamej demokracii od p. Pavla V. Podolaya (http://slovozbritskejkolumbie.ca/, 23.číslo, str. 18):
Usilovný slovenský národ by si, po tých rokoch politického experimentovania, konečne zaslúžil lepší model. Slovensko by malo postupne nastúpiť cestu, akou osvedčene kráča práve Švajčiarsko. Občania by mali byť zvrchovanými správcami svojho štátu a to práve cez nástroje priamej demokracie. Keď priama demokracia funguje vo Švajčiarsku, tak to musí predsa ísť aj na Slovensku.
Preto som skúsil dať hlas novej politickej strane, ktorá si dala meno „Priama demokracia“. Nepomohlo im to. Do parlamentu sa nedostali, neprekročili jeho „prah“. Voliči asi veľa nevedeli o priamej demokracii alebo ich to nezaujímalo alebo mali iný zorný uhol pre svoje volebné preferencie.
V tomto roku 2020 som sa opáť rozhodol voliť. Síce na poslednú chvíľu, ale stihol som sa zaregistrovať emailom na MV SR, oni mi poslali volebné lístky a pred zopár týždňami som už aj odoslal svoj volebný lístok.
Teraz sa pokúsim opísať Prečo som volil? Ako som volil? A Koho som volil? Naučil som sa to z knihy „Start with WHY“ (Začni s PREČO). Osvedčilo sa mi, že ak si úprimne zadefinujem „Prečo“ chcem niečo spraviť, tak odpoveď na „Ako“ a „Čo“ alebo „Koho“ sa núka sama. Skúsme to.
Prečo chcem voliť?
Lebo chcem, aby na Slovensku (v EU a všade vo svete) vládla spravodlivosť.
Čo je spravodlivosť? Spravodlivosť je, podľa Sokratesa, jedna zo 4 kardinálnych cností: Múdrosť, Odvaha, Umiernenosť, Spravodlivosť. Spravodlivosť, ako štvrtá, vyplýva z troch predchádzajúcich. Ak človek koná múdro, odvážne a umiernene, koná spravodlivo.
Sokrates aplikoval tieto 4 cnosti aj na štát. Spravodlivý štát bude taký, ktorý budú viesť múdri predstavitelia (sudcovia), ktorí budú určovať zákony štátu, poriadok v štáte budú chrániť odvážni ochrancovia zákona (vojaci, policajti) a blaho národa budú zabezpečovať umiernení výrobcovia hmotných a duchovných dobier. A všetky 3 vrstvy budú rovnako dbať na to, aby nová generácia bola vychovávaná v Múdrosti, Odvahe a Umiernenosti.
Takúto spravodlivosť by som chcel na Slovensku (v EU a všade inde vo svete). Preto chcem voliť.
Ako budem voliť?
Ako budem postupovať pri rozhodovaní komu dám svoj hlas?
Podľa toho, čo hovoria mienkotvorné média? Asi nie. Prečo? Lebo mi prichádza na um slovenské porekadlo „Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj“. Nezdá sa mi, že by hlavným cieľom mienkotvorných médií bolo dobro ich čitateľov. Skôr ich majiteľov.
Podľa toho, čo hovoria billboardy? Asi nie. Prečo? Lebo kto má peniaze, môže si zaplatiť billboardy. A tu mi prichádza na um to, čo o peniazoch povedal Charlie Chaplin: „Som si istý, že je načase nastúpiť novú cestu, aby peniaze prestali byť všemocným božstvom krízovej spoločnosti.“
Podľa toho, čo hovoria predvolebné prieskumy a štatistiky? Asi nie. Prečo? Lebo nie ja sa chcem riadiť štatistikami, ale ja, svojím rozhodnutím, chcem ovplyvniť nielen štatistiky, ale aj výsledky samotných volieb.
Tak teda ako?
Vraciam sa späť k prvej otázke. Prečo chcem voliť? Lebo chcem, aby na Slovensku (v EU a všade vo svete) vládla spravodlivosť.
Voľby sú do NR SR. Čo je NR SR? Pozrime sa do Wikipedie:
Národná rada Slovenskej republiky (skrátene Národná rada SR, príp. len Národná rada, akronym NR SR) je jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky.
Teda členovia NR SR, ktorý je jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky, podľa Sokratesa, majú byť „múdri“, lebo sú to tí, ktorí nám darujú.
Kto je múdry? Ten, ktorý má aspoň tieto 3 zložky múdrosti:
- teoretické vzdelanie,
- praktické skúsenosti
- a riadi sa všeobecne uznávanými morálnymi princípmi.
Keďže neviem nič o morálnych zásadách jednotlivých kandidátov 25 politických subjektov uchádzádzajúcich sa o poslanecké kreslá NR SR, musím sa uspokojiť iba s ich teoretickým vzdelaním a s náhradou za praktické skúsenosti, t.j. s ich vekom, lebo túto informáciu mi poskytujú zoznamy kandidátov na webe MV SR.
Najradšej by som volil jednotlivých poslancov, bez ohľadu na to, do akej strany patria. Moja voľba by okamžite zahrňovala 133 kandidátov zo všetkých strán, ktorí mujú titul JUDr (teroretické vzdelanie) a boli by zoradení podľa veku (praktické skúsenosti). Zostávajúcich 17 poslancov by som vybral z predsedov strán, ktorí nemajú titul JUDr.
Ale to sa nedá. Musím si vybrať jeden volebný lístok s menom jednej strany.
Keďže som bol počas celého profesionálneho života softwérovým inžinierom, zvolil som si takýto algoritmus.
1.krok - Teoretické vzdelanie kandidátov: Spravím si „riečicu“, na ktorú „nasypem“ všetky politické subjekty a „preosejem“ ich. Tie subjekty, ktoré majú menej ako 10 kandidátov s titulom JUDr., vypadnú.
2.krok - Teoretické vzdelanie predsedu: Ak mi po 1.kroku zostane viac ako jeden politický subjekt, vylúčim tie, ktorých predseda strany nie je JUDr.
3.krok - Praktické skúsenosti predsedu: Ak mi po 2.kroku zostane viac ako jeden politický subjekt, zoradím ich podľa veku ich predsedu a vyberiem si stranu s najstarším predsedom.
Koho som volil?
Keď som si ujasnil „Prečo chcem voliť“ a na základe toho som si určil „Ako budem voliť“, potom „Koho voliť“ bolo priamočiare rozhodnutie.
V 1.kroku okamžite vypadli tieto strany, pretože mali menej ako 10 kandidátov na poslancov s titulom JUDr.
- Slovenská ľudová strana Andreja Hlinku (0)
- Hlas ľudu (0)
- Máme toho dosť (0)
- Slovenské hnutie obrody (0)
- Práca slovenského národa (0)
- Solidarita – Hnutie pracujúcej chudoby (1)
- Starostovia a nezávislí kandidáti (1)
- Hlas pravice (2)
- Slovenská liga (3)
- Demokratická strana (3)
- Socialisti.sk (3)
- 99% - Občiansky hlas (4)
- Za ľudí (5)
- Maďarská komunitná spolupatričnosť (6)
- Kresťanskodemokratické hnutie (6)
- Kotlebovci – Ľudová strana naše Slovensko (6)
- Sloboda a solidarita (7)
- OĽANO, NOVA, KU, Zmena zdola (7)
- Most – Híd (8)
- Sme rodina (9)
Na riečici, ako na ryžovacej panvici, zostalo 5 politických objektov:
- Dobrá voľba (10)
- Vlasť (10)
- Slovenská národná strana (12)
- Koalícia progresívne Slovensko (14)
- Smer (16)
V 2.kroku som vylúčil tie strany, ktorých predseda nie je JUDr. Zostali 3 strany
- Dobrá voľba (Tomáš Drucker, JUDr.)
- Vlasť (Štefan Harabín, JUDr.)
- Slovenská národná strana (Andrej Danko, JUDr.)
Keď som v 3.kroku zoradil predsedov podľa veku, poradie bolo nasledovné:
- 62r. - Štefan Harabín, JUDr.
- 45r. - Andrej Danko, JUDr.
- 41r. - Tomáš Drucker, JUDr.
Tak som sa dopracoval k tomu, že som do obálky vložil hlasovací lístok strany Vlasť s predsedom Štefanom Harabínom a obálku som poslal späť na MV SR.
Záver
Myslím si, že som touto voľbou naplnil môj prvotný dôvod prečo som sa rozhodol zúčastniť sa volieb do NR SR, a to, Chcem, aby na Slovensku (v EU a všade vo svete) vládla spravodlivosť.
Verím, že vo všetkých politických stranách je veľa kandidátov, ktorý chcú, aby na Slovensku vládla spravodlivosť a ktorých by som rád zvolil do NR SR. Nemohol som. Súčasný volebný systém mi to nedovoľuje.
Ak ma pán Štefan Harabín a strana Vlasť sklamú, potom v nasledujúcich voľbách si vyberiem takú politickú stranu, ktorá bude v tom čase najlepšou zárukou spravodlivosti na Slovensku. Do tých čias sa budem snažiť byť umierneným výrobcom hmotných a duchovných dobier a riadiť sa pokynmi odvážnych strážcov ústavy a zákonov SR.
Dúfam, že skôr alebo neskôr bude na Slovensku priama demokracia. Obyvatelia Slovenska si to zaslúžia.
Jožo Starosta
[post_title] => Prečo som volil, ako som volil, koho som volil [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => preco-som-volil-ako-som-volil-koho-som-volil [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2020-04-26 02:31:00 [post_modified_gmt] => 2020-04-26 02:31:00 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=3886 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 2 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 3833 [post_author] => 2 [post_date] => 2019-05-13 04:55:50 [post_date_gmt] => 2019-05-13 04:55:50 [post_content] =>
Počas uplynulých mesiacov Európa zažíva emigrantskú explóziu, ktorú niektorí nazývajú novodobým sťahovaním národov. Možno aj ty si emigrant a žiješ mimo Slovenska v slovenskej diaspóre. Možno sa chceš podeliť aspoň s kúskom svojho emigrantského príbehu pre svoje potešenie alebo pre poučenie iných. Rád uverejním hoci len “čriepok” z tvojho emigrantského života…
- Kedy si opustil Slovensko?
- Ako si sa dostala do krajiny, v ktorej teraz žiješ?
- Prečo si si vybral tú-ktorú krajinu?
- Ako si si zvykala na život v novej krajine?
- Poznal si jazyk novej krajiny alebo si sa ho učil až po príchode?
- Máš kontakt s domovinou?
- Chodievaš na Slovensko?
- Čo ti najviac chýba zo Slovenska?
- Ako ťa prijala nova krajina, jej obyvatelia?
- Prijala si Ty kultúru obyvateľov tvojho nového domova?
- Zžil si sa s prostredím vo svojej novej krajine?
- Kto sa stará o kultúrny a duchovný život Slovákov v mieste, kde žiješ?
- Stretávaš sa s inými Slovákmi?
- Máte nejaké slovenské komunitné centrum?
- Aké spoločenské, kultúrne, športové, národné, krajanské, náboženské alebo duchovné spoločenstvá alebo skupiny sú v tvojej novej krajine?
- Zapájaš sa do ich aktivít?
- Navštevuješ ich podujatia?
- Máš možnosť komunikovať slovensky v rodine alebo v komunite?
- Vydáva niekto vo tvojej krajine nejaké slovenské periodikum?
- Koľko Slovákov žije približne v okolí tvojho bydliska?
- Kedy prišla vačšina z nich do tvojej krajiny?
- Aké zamestnanie majú prevažne Slováci, ktorých poznáš?
- V čom je Tvoj príbeh podobný príbehom súčasných európskych imigrantov?
- V čom je odlišný?
- Rozmýšľaš o návrate na Slovensko?
- Ak áno, prečo?
- Ak nie, prečo?
Podeľ sa s nami so svojím emigrantským príbehom alebo s príbehom niehoko koho poznáš. S tvojím dovolením ho uverejním na týchto webových stránkach slovenskej diaspóry alebo tiež v časopise Slovo z Britskej Kolumbie, poprípade na webových stránkach časopisu www.slovozbritskejkolumbie.ca. Ak môžeš, pošli mi fotografie, ktoré doplňujú tento príbeh.
Ďakujem, Jožo Starosta
[post_title] => Aký je tvoj emigrantský príbeh? [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => aky-je-tvoj-emigrantsky-pribeh [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2019-05-14 17:11:03 [post_modified_gmt] => 2019-05-14 17:11:03 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=3833 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 3821 [post_author] => 2 [post_date] => 2019-04-19 21:18:35 [post_date_gmt] => 2019-04-19 21:18:35 [post_content] =>
Dnes je Veľký Piatok, veľký sviatok kresťanského sveta. Prvýkrát ho prežívam sám. Po mnohé roky sme vždy na Veľký Piatok mávali „zemiaky pod kračka“ (neviem ako sa to presne píše, ale tak to znelo - slovenský jazyk je fantastický - píš ako počuješ). Sú to uvarené zemiaky zmiešané s kyslou kapustou a maslom. To by som mohol zvládnúť aj sám. Lenže nemám doma ani zemiaky ani kapustu.
Dnes je Veľký Piatok. V Britskej Kolumbii, aj keď je proklamovaný multikulturalizmus, mnohé obchody, úrady a podniky sú zavreté. Vychádzam na ulicu a pred jedným obchodom je vyložená zelenina a ovocie. Chlapík vykladá čerstvý tovar. Vidím tak aj zemiaky. Chvála Bohu. Pýtam sa ho či majú aj „sauerkraut“ – kyselú sudovú kapustu. Nerozumie. Typujem, že je niekde z Blízkeho Východu. To je asi dôvod, prečo je možno obchod otvorený aj na Veľký Piatok. Vysvetlujem mu „cabbage“ – kapusta, „cut“ – porezaná, „fermented“ – vykysnutá. Pochopí. Vbehne do obchodu a prinesie mi ukázať pohár s kyslou kapustou. Iba ukázať. Vraví, že je iba pol deviatej a oni otvárajú až o deviatej. Sľubujem, že sa vrátim o deviatej.
Dnes je Veľký Piatok. Mám zrazu pol hodinu voľného času. Tak sa idem trošku „potúlať“. Idem smerom k veľkému nákupnému stredisku. Parkovisko je prázdne. Okolo sa týčia výškové budovy, ktoré tu neboli pred rokmi, keď sme prvýkrát prišli do Coquitlamu.
Dnes je Veľký Piatok. Vrana našla kúsok chleba, vyletela na pouličnú lampu a potroške s ním „zápasí“. Prichádzajú mi na um slovenské porekadlá „vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá“ alebo „vrana vrane oko nevykole“. Na pol hodinu sa cítim ako bezdomovec, voľný, slobodný, bez povinností, ale aj bez domova, sám. Trvá to však iba chvíľu. Lebo už sa blíži deviata hodina a ja sa vraciam do obchodu s blízkovýchodným predavačom.
Dnes je Veľký Piatok, 9:03 ráno. Vchádzam do obchodu. Predavačov je tam požehnane. Omnoho viac ako je treba pre obchod bez kupujúcich. Opäť som sám, medzi regálmi. Nájdem zemiaky, sú z Yukonu. Nájdem kapustu, je pripravená na Bavorský spôsob. Objaví sa blízkovýchodný predavač a s úsmevom konštatuje „tak si sa vrátil...“ a ide so mnou smerom k pokladni. Pokladníčka sa usmieva. „Som prvý zákazník?“ – opáčim. „Áno“, a úsmev sa jej znásobí.
Zaplatím 7 dolárov a 19 centov, poprajem pokladníčke príjemný deň a chcem odísť. Ona siahne do regálika za svojím chrbtom a podáva mi dva malé balíčky. „Sir, toto je pre vás“. „Čo je to?“ – prevapený sa pýtam. Môj blízkovýchodný sprievodca ju predbehne, „Je to čaj z mojej vlasti“. „Čo je tvoja vlasť?“. „Irán, Perzia“ – odpovedá s pýchou v hlase.
Spomeniem básnika Háfiza, ktorého verše som v zaľúbenej mladosti čítal v zbierke Víno milencov, a tu sa obaja s láskou, vďačnosťou a hrdosťou rozhovoria o svojej vlasti, kultúre a poézii. Počúvam ich však už iba na pol ucha, lebo mi v mysli burácajú dve slová globalizácia a lokálpatriotizmus.
Dnes je Veľký Piatok. Kráčam domov uvariť si „zemiaky pod kračka“. Som kanadský Slovák, či slovenský Kanaďan, s vreckom zemiakov z Yukonu, s pohárom sudovej kapusty, na ktorom je napísané Hengstenberg Sauerkraut, s čajom z Perzie, kráčam po ulici mestečka Coquitlam v Britskej Kolumbii. Nie, globalizácii sa vyhnúť nedá. Je súčasťou nášho života. Ale znamená to, že lokálpatriotizmus patrí „na smetisko dejín“? Nie. Ukázali mi to dnes ráno dvaja Peržania.
Dnes je Veľký Piatok. Kresťanský svet si pripomína Ježišovo utrpenie a smrť. Je to tiež deň, kedy si môže každý z nás uvedomiť utrpenie, ktoré exituje globálne vo svete, ale aj lokálne, v našom okolí . Možno nemôžeme príliš ovplyvniť globalizáciu, ale môžeme byť lokálpatrioticky citliví či svojím konaním nespôsobujeme utrpenie v našej rodine, rodisku, národe, slovanstve, Európe... Byť vnímavým lokálpatriotom nie je hriech. A rovnako nie je hriech ak „vrana k vrane sadá a rovný rovného si hľadá“.
Jožo Starosta
p.s. „Zemiaky pod kračka“ sú vynikajúce
[post_title] => Veľký Piatok, globalizácia a lokálpatriotizmus [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => velky-piatok-globalizacia-a-lokalpatriotizmus [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2020-05-07 04:52:58 [post_modified_gmt] => 2020-05-07 04:52:58 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=3821 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 2 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 3755 [post_author] => 2 [post_date] => 2019-03-30 17:11:42 [post_date_gmt] => 2019-03-30 17:11:42 [post_content] =>
Je to odkaz spred 2700 rokov. Od proroka Izaiáša. Je to odkaz pre všetkých ľudí.
Obmyte, očistite sa, odstráňte mi spred očí zlobu svojich skutkov, prestaňte robiť zlo! Učte sa robiť dobro, domáhajte sa práva, pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu! Poďte, pravoťme sa! - hovorí Pán. Ak budú vaše hriechy sťa šarlát, budú obielené ako sneh, ak sa budú červenať sťa purpur, budú ako vlna (biele).
A moje želanie je, aby ste sa, aspoň občas, zamysleli nad možnou odpoveďou:
Pane, ukáž mi cestu svojich prikázaní a ja tvoj zákon zachovám. Celým srdcom sa ich budem pridŕžať.
Viem, že budete vo svojej práci vystavení rôznym tlakom, zľava aj sprava, z Východu aj zo Západu, zvnútra i zvonku.
Želám Vám, aby ste mali dostatok síl a dodržali svoj predvolebný sľub napriek všetkým týmto tlakom.
Jožo Starosta
[post_title] => Odkaz budúcej prezidentke alebo budúcemu prezidentovi [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => odkaz-buducej-prezidentke-alebo-buducemu-prezidentovi [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2019-03-30 17:19:39 [post_modified_gmt] => 2019-03-30 17:19:39 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=3755 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 3744 [post_author] => 2 [post_date] => 2019-03-27 21:50:23 [post_date_gmt] => 2019-03-27 21:50:23 [post_content] =>
Energia vo fyzike je schopnosť fyzikálnej sústavy konať prácu. Energia sa premieňa na prácu a naopak. Jedna z foriem energie je tepelná energia alebo jednoduchšie, teplo. Množstvo tepla v sústave je závislé od teploty jednotlivých prvkov sústavy. Ak sú prvky studené, množsvto tepla v sústave je malé a sústava s nízkou tepelnou energiou nie je schopná konať prácu.
Parný stroj je fyzikálna sústava schopná konať prácu ak má dostatok tepelnej energie. Ak jednotlivé molekuly vody majú nízku teplotu, voda je studená a parný stroj nedokáže nič spraviť. Až keď sa niektoré molekuly vody zohrejú na bod varu (100° Celsia) premenia sa na paru a začnú poháňať parný stroj.
Zahraničná slovenská komunita je ako parný stroj. Jej aktivita závisí od vnútornej energie jej členov. Platí to o tanečnej skupine, o speváckom zbore, divadelnom súbore, turistickom oddieli, futbalovom klube alebo o farskom spoločenstve. Schopnosť spoločenského života komunity, schopnosť robiť užitočné veci spoločne, závisí od aktivity jednotlivých členov komunity, od ich schopnosti vidieť potrebu, využiť príležitosť, správne ohodnotiť svoj talent a prejaviť dobrú vôľu zapojiť sa do komunitného života.
Ak použijeme paralelu s parným strojom, môžeme schopnosť a ochotu členov komunity zapájať sa aktívne do komunitného života merať komunitným teplomerom. Komunita môže byť “na bode mrazu” alebo môže byť “vo vare”. Alebo hocikde medzi. Jednotlivci sa navzájom ovplyvňujú, odovzdávajú si energiu, entuziazmus. Pokiaľ však komunita nie je "vo vare", komunitný parný stroj sa nehýbe.
Nenechajme vyhasnúť plamienok komunitného života zahraničných slovenských komunít. Zabráňme tepelnej smrti nášho mikrovesmíru. Pridajme naše TTT palivo (Talent, Time, Treasure) pod kotol komunitného parného stroja. Udržujme komunitu "vo vare".
Jožo Starosta
[post_title] => Parný stroj a zahraničná slovenská komunita [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => parny-stroj-a-zahranicna-slovenska-komunita [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2020-04-25 18:29:41 [post_modified_gmt] => 2020-04-25 18:29:41 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=3744 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 1 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 3693 [post_author] => 2 [post_date] => 2019-03-21 20:16:23 [post_date_gmt] => 2019-03-21 20:16:23 [post_content] =>
English version of this article can be found here
Keď som bol v mamičkinom brušku, tak sa u pekára Vrbu na Záfortni v Bánovciach striedali partizáni z Uhrovca a Nemci z Trenčína, ktorým pekár Vrba piekol chlieb a žemle. V pondelok prišli partizáni, v utorok Nemci, v stredu partizáni, vo štvrtok Nemci. Pekár to mal dobre zorganizované. Iba keď sa jedni alebo druhí pomýlili a stretli sa u Vrbu, bola vojna. Rozprával mi o tom môj starší brat Štefan, ktorý bol holičom a ktorý už zomrel. Videl to vraj na vlastné oči. Hoci sa o pravdovravnosti holičov všeličo rozpráva, ja som svojmu staršiemu bratovi veril, veď bol starší a silnejší.
Keď som sa narodil, práve prechádzala cez Bánovce prvá vlna ruských vojsk. V prednej izbe bolo sedem ľahko ranených oddychujúcich Rusov a v zadnej izbe som sa narodil. Bol sviatok Jozefa Robotníka, tak moja mama chcela, aby som bol Jozef. Šiesti zo siedmych Rusov zase chceli, aby som nosil ich meno, Ivan. Keďže boli šiesti a mali samopaly, mama váhavo prisľúbila. Zato vraj moji rodičia dostali liter vodky na oslavu môjho narodenia. Či to bola pravda alebo nie, neviem. Rozprával mi o tom môj starší brat, ktorý bol holičom a ktorému som musel veriť lebo bol starší a silnejší...
Keď fronta prešla a Rusi odišli, mama ma zaniesla do kostola a nechala pokrstiť na Jozefa.
Teraz žijem vo Vancouveri, v Britskej Kolumbii, v Kanade. Spolu so skupinkou nadšencov vydávame občasne časopis Slovo z Britskej Kolumbie (www.slovozbritskejkolumbie.ca/kiosk).
Tento stručný životopis sa zmieňuje iba o mojom zrodení a o tom, čo robím teraz. 73 rokov medzi týmito dvoma bodmi je cesta plná hľadania a mnohokrát blúdenia v slepých uličkách. Je to cesta poznačená výchovou otca, jednoduchého robotníka - komunistu a matky jednoduchej ženy v domácnosti - presvedčenej katolíčky. Je to čas, kedy som mal oboch rodičov rovnako rád. Je to obdobie držania čestnej pionierskej stráže pri fiktívnych truhlách Stalina a Gotwalda, ako aj čestnej miništrantskej stráže pri Božom Hrobe na Veľký Piatok a Bielu Sobotu; je to obdobie detskej naivity, kedy obe čestné stráže boli rovnako fascinujúce. Je to obdobie budovania „tvrdého“ socializmu 50-tych rokov, nádejí 60-tych rokov, pokusov o zmenu počas normalizácie 70-tych rokov a rezignácie a emigrácie v polovici 80-tych rokov. Je to tiež obdobie radosti a pokoja, ktoré starnutím nachádzam v každej chvíľke života.
Pred 30 rokmi, bolo to už v Kanade, som mal sen. Slováci žijúci doma na Slovensku a všetky generácie slovenských emigrantov žijúcich v cudzine žili vo vzájomnom porozumení a láske. Slováci na Slovensku chápali prečo zahraniční Slováci emigrovali a Slováci v zahraničí rozumeli, prečo Slováci na Slovensku zostali na Slovensku. Prví pomáhali ako sa dalo druhým a druhí prvým. Tento sen zanechal vo mne trvalé stopy. Tento sen ma stále pobáda, aby som niečo robil, čo napomôže jeho uskutočneniu.
Takmer pred 20 rokmi som začal webové stránky www.sk-bc.ca. Bol som „múdry“. Spravil som si webový server na domácom počítači, ktorý som mal pod stolom v pracovni, objednal som si od telefónneho prevádzovateľa TELUS permanentnú IP adresu a začal som publikovať správy zo slovenského zahraničia, vo forme manuálne pripravovaných stránok v HTML. Len tak, bez ochrany. Netrvalo dlho a vstupná stránka môjho webového sídla zostala čierna. Po chvíľke ticha sa na nej objavila správa v španielčine a angličtine, že sa mi tam „nasťahovali“ nejakí chlapci-hakeri z Brazílie.
Bolo treba začať odznovu. Tentokrát som si našiel spoločnosť, ktorá poskytovala webový server s ochranou a webové stránky som vytváral pomocou jedného z prvých CMS, NUKE. Všetko sa zdalo v poriadku, môj život správcu webového portálu boj krásny. NUKE bolo však treba neustále udržovať, inštalovať nové a nové verzie NUKE, pretože hakeri vždy našli nejakú „dieru“ v „open source“ software, ktorou sa dostali do servera a robili si tam, čo chceli. Dosť dlho som „držal krok“ s novými verziami, až raz prišla pohroma. ...
Od poskytovateľa internetových služieb, ktorý hosťoval moje webové stránky, prišiel email, že vraj musia dočasne zavrieť môj webový portál, pretože je tam akasi „čudná“ aktivita, na ktorú sa sťažujú ľudia z Talianska. Že vraj dostávajú odo mňa nevyžiadané emailové správy. Aby som sa na to pozrel a odstránil problematické správania. Čože? Ľudia z Talianska sa sťažujú na moje kanadské webové sídlo?
Trvalo mi to niekoľko dní. Nevedel som presne, čo hľadám. Nejaké podivné PHP skripty. Nakoniec som čosi našiel. Bolo to skryté v skriptoch NUKE kalendára. Ak sa niekto pozrel na 11.júla 1952, tak sa začali vykonávať inštrukcie „hakerského“ programu. Ten program bol na inom mieste hierarchie pôvodných NUKE-ových skriptov. Jeho činnosť bola jednoduchá. Zo zoznamu emailových adries poslal ďalším 300 adresám rovnaký email, v taliančine. Jeho obsah bol asi takýto: „Skotrolujte si svoj účet v Banca d´Italia. Zdá sa, že tam máte podivné transakcie“. A k tomu linka. Tá samozrejme ukazovala na iné miesto môjho webového sídla. Tam bola presná reprodukcia titulnej stránky talianskej banky. Všetko bolo presne tak, ako na origináli. Okrem Login. Za ním sa skrývala ďalšia linka do môjho webového sídla. Tam sa udialo toto: PHP skript si vypýtal UserId a Password, poslal email s týmito udajmi na adresu hakera-autora týchto skriptov a presmeroval komunikáciu na oficiálnu stránku talianskej banky. Návštevník, majiteľ účtu, si skontroloval svoj účet, zistil, že je všetko v poriadku a spokojne si oddýchol. Netušil však, že jeho UserId a Password sú už zaznamenané na emailovej adrese s koncovkou .ru v inboxe veľmi skúseného programátora-hakera.
A takýto email odchádzal každých 10 minút z môjho servera na ďalších a ďalších 300 adries. Adresy boli "schované" v textovom súbore v úplne inom "kúte" hierarchie skriptov. A adries tam bolo neúrekom, vyše 120 tisíc...
Môj portál bol poriadne „nainfikovaný“. Tuším sa to volá "phishing" alebo "man in the middle attack". "Infekcia" bola na toľkých miestach, že som sa rozhodol začať odzačiatku. A s lepším CMS (Content Management System), so systémom, ktorý „poháňa“ celý portál. Mal som možnosť si vybrať z troch, Drupal, Joomla alebo WordPress. Rozhodol som sa pre Drupal.
Ak sa pozriete na portál www.sk-bc.ca a na jeho novšiu verziu www.slovozbritskejkolumbie.ca, nájdete tam takmer všetko, čo sa mi podarilo zhromaždiť počas uplynulých 10-15 rokov a dať do Drupal-u.
V januári 2019, vo veku 73 a pol roka, som sa prihlásil na SFU (Simon Fraser University) na kurz Publishing 201, aby som sa (konečne) naučil, ako sa robia profesionálne webové stránky. Kto však navštevuje tento kurz musí pre vytváranie webových stránok používať WordPress. Takže tu som, po viac ako 50 rokoch programátorskeho života, medzi 20-ročnými študentami a budujem nový (tento) portál www.starosta.ca, ktorý má titul Slovenská Diaspóra.
Prečo toto všetko píšem?
Lebo môj sen o jednote a porozumení v Slovenskej Diaspóre a medzi Slovákmi na Slovensku a v zahraničí je stále živý. Tento sen ma stále núti pokračovať v hľadaní spoločnej platformy pre vzájomnú komunikáciu celej Slovenskej Diaspóry.
Pomôžete mi realizovať tento sen?
Mám víziu, že tento blog a "sklad" elektronických dokumentov bude inšpiráciou pre návštevníkov, povzbudí ich a ukáže im, že aj na nich záleží aký bude život v slovenskej diaspóre, že aj oni môžu zmeniť alebo svoje okolie alebo seba samých.
Ponúkam náhodne vybraté kľúčové slová, ktoré budú charakterizovať tento blog a "sklad" elektronických dokumentov : spravodlivosť, priateľstvo, komunita, Vaše korene, deti, mládež, starí ľudia, radosť, pokoj, večnosť, porozumenie, krása, pravda, dobro, osobný rast, istota, šťastie, ...
... Plán ako tento sen realizovať? ... pracujem na ňom ...
=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 3658 [post_author] => 36 [post_date] => 2019-03-14 05:43:46 [post_date_gmt] => 2019-03-14 05:43:46 [post_content] =>
V zimných mesiacoch, keď pri Niagare cítim v sibírskych teplotách reumatismus a ak mám možnosť, tak urýchlene kontaktujem kamaráta z detstva Roberta Tarnoczyho, rodáka z Hornej Nitry a odlietam ako sťahovavý vták smerom na juh do stredoamerickej republiky Bohaté Pobrežie (v španielčine Costa Rica - Kostarika).
Tak to bolo aj koncom februára t.r., keď som letel z Toronta cez Mexico City do hlavného mesta Kostariky San Jose. Tam ma už čakal na letisku kostarický amigo - “domorodec” Róbert, ktorý vždy pre mňa pripraví zaujímavý spoznávací turistický program. Objavujeme spoločne rôzne kúty tejto malebnej banánovej republiky, ktorá má množstvo prírodnych krás, podobne ako naša rodná krajina pod Tatrami.
Kostariku ročne navštívi 2.5 milióna turistov, najviac Američanov, okolo jedného milióna, ale aj 200 tisíc Kanaďanov. Táto stredoamerická republika nemá našťastie problémy s hurikánmi, turisti sa tu cítia pomerne bezpečne a veľakrát môžte počuť, že Kostarika je “Švajčiarsko” Strednej Ameriky.
Tentokrát naše prvé kroky smerovali s oficiálnym profesionálnym sprievodcom Normanom do národného parku Barra Honda, v provincii Guanacaste, neďaleko mesta Nicoya. Je to unikátna prírodná rezervacia, ktorej hlavnou atrakciou je systém vápencovitých jaskýň, ktorých je tam vyše štyridsať. Pred 60 miliónmi rokov tam bolo pôvodne more s korálovitým pobrežím.
Pre návštevníkov parku je sprístupnená Terciopelo jaskyňa, v ktorej sme obdivovali tisíročiami a tisícročiami tvorené stalagmity a stalaknity. Speológovia, ktorí sem prichádzajú z celého sveta, si tu prídu na svoje.
Neďaleko jaskyne nás zaujala aj vyhliadková veža na najvyšiom vrchu Barra Hondy v nadmorskej vyške 450 m. Z nej je nádherný pohľad na široké okolie údolia Tempisque. V tejto oblasti žijú pôvodní Majskí Indiáni z kmeňa Chorotega, ktorí sa nachádzajú aj v okolitych krajinách Nicaragua, El Salvador a Honduras.
Dokonca sme využili Robertové známosti a večer sme boli pozvaní medzi domácich do typickej indiánskej krčmy. Dvaja gringovia (belosi spod Tatier a Dunaja) mali si možnosť vyskúšať miestny burčiak “VINO DE COYOL”, vyrobený zo stromu palmy coyol.
Miestnym obyvateľom sa tu vraj často zjavujú UFO a mimozemštania. Vypili sme si teda z chuti najprv slabšiu, ale potom aj najsilnejšiu verziu tohto vína a skonštatovali sme: “Iný kraj, iná obyčaj a iný burčiak”. Ak by bol ten burčiak taký mocný ako slovenská ohnivá voda - slivovica, možno by sme v ten večer s Róbertom to UFO a mimožemšťanov uvideli aj my…
Z prírodneho parku sme sa presunuli do hostela Nueva Villa Paraiso, neďaleko dedinky Lagunillas v blízkosti mesta Orotina.
V tomto okolí sa nachádzaju viaceré pláže, ktoré sme objavovali a s pôžitkom sme sa kúpali v teplých morských vlnách Pacifického oceánu.
Na pláži Bajamar ma doslova očaril západ slnka.
Ďalšiou atrakciou sú plavby “Jungle Crocodile Safari” po neďalekých riekach, kde sa často vyskytujú krokodíle. V “Estero de rio” (v ústi rieky) Jesus Maria sme sa výborne šťastlivo vykúpali. Opakujem, šťastlivo, lebo až neskôr na brehu sme zistili, že aj toto teritórium patrí rodinke krokodílov.
Nezabudli sme navštíviť aj Slováka Miša, šamana, ktorý žije na neďalekej farmičke a venuje sa indiánskemu prírodnému liečiteľstvu. Obdivovali sme mango ovocie, ktoré práve dozrievalo na jeho stromoch.
Posledné dni pobytu v Kostarike sme strávili v hlavnom meste v San Jose (Svätý Jozef). Bol som tu predtým už niekoľkokrát, ale tento raz ma zaujala výstava sôch v mestskom pleneri. 27 veľkých sôch v rôznych častiach centra mesta od svetoznamého uznávaného kostarického umelca - sochára Jimeneza Deredia. Študoval v Taliansku a preslávil sa hlavne vo Vatikáne.
Keď sme už pri tom Svätom Jozefovi, (San Jose), tak treba spomenúť, že som mal možnosť, vďaka Robertovi, navštíviť aj rezidenciu vatikánskeho nuncia, ktorá slúžila ako hlavná rezidencia poľskému pápežovi Jánovi Pavlovi II. v roku 1983 pri jeho návšteve Kostariky a stredoamerických krajín Nikaragua, Honduras, Panama, El Salvador, Guatemala a Belize. Vtedy prvýkrát v histórii pápež navštívil Kostariku a v parku Sabana Norte ho privítalo pol milióna ludí.
V hlavnom meste Kostariky ma Róbert zoznámil aj s ďalšími Slovákmi Romanom a Barborou, ktorí vlastnia hostel Life is Good v neďalekej Nikarague. Ako zahraniční Slováci mali sme si čo povedať. Veď každá krajina, kde Slováci žijú má vlastné špecifiká, teda plusy, ale aj mínusy. Takto som sa mohol priamo v rozhovoroch dozvedieť o radostiach, ale aj starostiach Slovákov žijúcich v banánových republikách Strednej Ameriky.
Slnečné terapeutické a duchovné dni na Bohatom Pobreži mi rýchlo preleteli. Zostalo mi množstvo fotografií a spomienok na priateľské stretnutia so Slovákmi v ďalekej cudzine, v Strednej Amerike.
Text a fotografie: Paul Stacho, Stoney Creek, Kanada
[post_title] => Na Bohatom Pobreží vo februári [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => na-bohatom-pobrezi-vo-februari [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2019-03-27 03:25:56 [post_modified_gmt] => 2019-03-27 03:25:56 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=3658 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 3574 [post_author] => 2 [post_date] => 2019-03-12 23:07:20 [post_date_gmt] => 2019-03-12 23:07:20 [post_content] =>
Jesenný seminár 2018
V septembri 2018 som sa prihlásil na 6-týždňový seminár v na SFU v Burnaby (Simon Fraser University) pre seniorov (55 plus). Stálo ma to 130 kanadských dolárov. Seminár sa volal „Príčiny 1.svetovej vojny, mierové zmluvy a ich dôsledky“.
Navyše som si priplatil 20 dolárov, aby som mohol napísať záverečnú esej. Vlastne, esej som mohol napísať aj zadarmo, ale tých 20 dolárov bolo za to, že si ju proferor aj prečíta a napíše mi svoj názor na môj názor J.
Predkladám vám slovenský preklad mojej eseje. Pôvodná anglická verzia eseje je na .............
Esej o príčinách 1.svetovej vojny, mierových zmluvách a ich dôsledkoch
(Jozef Starosta: Moja skúsenosť zo seminára PLUS256-VA1187 a z môjho života)
Coquitlam, Britská Kolumbia 2018-nov-02
Deň Dušičiek
Dnes je Deň Dušičiek. V gréckej a rímskej mytológii, červené makové kvety používali ako obetný dar mŕtvym. V súčasnosti ich ľudia nosia na prsiach (veľakrát vo forme červených karafiátov) ako prejav spomienky na vojnové obete. Na cintorínoch je v tomto čase oveľa viac návštevníkov.
Zamýšľam sa však nad tým, koľkí z nich (z tých ľudí, ktorí navštevujú cintoríny a hrdo nosia červený makový kvet na klope svojho kabáta) si spomenú na všetky obete 1.svetovej vojny…
Ja si spomínam. Prečo?
Môj starý otec, Jozef Starosta (I), ktorého krstné meno zdedil môj otec, Jozef Starosta (II), bol občanom Rakúsko-Uhorska[1], špecificky toho územia, ktoré sa vtedy nazývalo “Horné Uhorsko” a dnes tvorí podstatnú časť Slovenska a či Slovenskej Republiky. Keď mal 39 rokov vypukla 1.svetová vojna. Musel ísť bojovať za cisára Františka Jozefa. Z vojny sa nevrátil. Rodinná tradícia hovorí, že padol v Druhej bitke pri rieke Pijave. Toto je jeden z dôvodov prečo sa zamýšľam nad obeťami 1.svetovej vojny v tento Deň Dušičiek.
Prečo som sa prihlásil na tento kurz?
Chcel som lepšie porozumieť prečo môj dedo, Jozef Starosta (I), musel zomrieť vo veku 43 rokov bojujúc za záujmy niekoho iného. Chcel som lepšie porozumieť prečo sa môj otec, Jozef Starosta (II), musel stať “hlavou rodiny”, hoci v tom čase, keď vypukla 1.svetová vojna mal iba 11 rokov. Chcel som lepšie porozumieť prečo ľudia nosia červené kvety maky na klope svojich kabátov. To bol prvý dôvod.
Pred 100 rokmi, r.1918, po skončení 1.svetovej vojny, vzniklo viacero nových štátnych útvarov. Jedným z nich bolo Česko-Slovensko, neskôr Československo. Cítim, že Češi, Slováci a iné národy a národnosti, ktoré tvorili novovznikajúci štát, nemali rovnaké očakávania od spoločného štátu.
Napríklad, asi väčšina Slovákov očakávala, že nový štát bude štátom dvoch bratských národov, Slovákov a Čechov, žijúcich spoločne ao dve rovnocenné entity majúce v novej republike rovnaké povinnosti a privilégiá. Myslím, že to bolo vyjadrené v tej „pomlčke“ v mene republiky, Česko-Slovensko.
Mnoho Čechov, hlavne českých politikov, hľadeli na novú republiku ako na obnovenie Českého kráľovstva, ktoré bude zahŕňať aj slovenské zeme vrátane jeho obyvateľstva a snažili sa o vytvorenie jedného „národa“ nazývaného Českoslováci alebo Čechoslováci, a to bolo neskôr vyjadrené pomenovaním štátu na Československo[2].
Dúfal som, že sa dozviem viac ako a za akých okolností vzniklo Česko-Slovensko / Československo. To bol môj druhý dôvod prečo som sa prihlásil na tento kurz.
Narodil
som sa na konci 2.svetovej vojny, 1.mája 1945, v jednej izbe dvoj-izbového
bytu. V druhej izbe boli unavení Ruskí vojaci, niektorí z nich
ranení. Bolo to obdobie, kedy východný front 2.svetovej vojny prechádzal cez
naše mestečko, Bánovce nad Bebravou.
Vyrastal som v komunistickom štáte, ktorý počas môjho života zmenil niekoľkokrát svoje meno[3] [4]. Učil som sa históriu založenú na komunistickej ideológii, ktorá nebola 100% v súlade so skutočnosťou. Návštevou tohoto kurzu som sa chcel dozvedieť ako vyzerá pohľad súčasného „západného“ historika na históriu 1.svetovej vojny a medzivojnového obdobia. A to bol môj tretí dôvod, prečo som sa prihlásil na tento kurz.
Čo som sa naučil? Že okolnosti sú dôležité
Mám rád históriu. Hoci žijem 30 rokov v Kanade[5], stále sa cítim aj Slovákom. Takže som polovičný Slovák a polovičný Kanaďan. Mám rád slovenskú históriu. Ale väčšinu historických dokumentov, ktoré som mal možnosť študovať boli od slovenských alebo českých autorov, a tí mnohokrát opisovali históriu slovenského a českého národa zo svojej lokálnej perspektívy. Tento kurz mi poskytol oveľa širší pohľad, pohľad „z väčšej výšky“, pohľad na celú Európu ba miestami až celosvetový pohľad.
Mnoho udalostí v živote slovenského národa vyzerajú rozdielne z lokálneho „slovenského“ pohľadu a z pohľadu európskeho alebo celosvetového. Jedným príkladom môže byť Pittsburská Dohoda, dohoda medzi prof. T.G.Masarykom, budúcim prezidentom Česko-Slovenska a reprezentantmi slovenských a českých organizácií v Amerike v máji 1918.
Pre mnohých Slovákov to bol veľmi dôležitý, podstatný (kruciálny) dokument, ktorý definoval rovnakú pozíciu slovenského a českého národa v budúcom Česko-Slovensku.
Z pohľadu Dohodových mocností (hlavne Francúzska a Anglicka) a USA bola Pittsburská dohoda iba jeden z mnohých čiastočných dokumentov, ktoré podporovali kauzu vytvorenia Česko-Slovenska.
Keď raz bolo Česko-Slovensko na mape Európy, Pittsburská Dohoda už (možno) nebola pre „Veľké mocnosti“ taká dôležitá, hoci pre slovenských politikov, ktorí chceli, aby slovenský národ sa tešil rovnakému uznaniu ako český národ, zostávala táto dohoda veľmi podstatným dokumentom.
Čo som sa naučil? Že skutky sú dôležité a nie slová
Naučil som sa, že slová nie sú v politike veľmi dôležité. „Ľudský jazyk dokáže namaľovať obrazy, ktoré ľudské oko nikdy neuvidí“ – tak hovorí staré čínske porekadlo. Skutky sú dôležitejšie.
Medzi „veľkými mocnosťami“ (Nemecko, Anglicko, Francúzsko, Rusko, Rakúsko-Uhorsko, Taliansko, Otomanská ríša) bolo v rokoch 1880-1914 uzatvorených veľa rôznych písomných a ústnych zmluv a dohôd, a predsa svet skončil v krvavej 1.svetovej vojne, ktorá spôsobila smrť 20 miliónom ľudí.
Napríklad Nemecko, Rusko a Rakúsko-Uhorsko podpísali a vytvorili r.1881 Ligu troch cisárov a aj tak Nemecko a Rakúsko-Uhorsko bojovali v 1.svetovej vojne proti Rusom.
Nemecko, Rakúsko a Taliansko podpísali r.1882 Trojitú Alianciu, a predsa Rakúsko bojovalo proti Taliansku.
Nemci a Rusi podpísali r.1887 Pakt opätovného uistenia a jednako sa navzájom zabíjali v 1.svetovej vojne (a to nehovoríme ešte o 2.svetovej vojne).
Vmysli mi vyvstáva otázka, ktorá čaká na uspokojivú odpoveď: „Nakoľko môžeme veriť zmluvám, dohodám a paktom, ktoré sa uzatvárajú v súčasnosti?“
Čo som sa naučil? Že nie vždy platí „Je také sladké a vznešené zomrieť za svoju otčinu“
Dulce et decorum est pro patria mori – tak hovorí latinská verziatohoto tvrdenia. Dozvedel som sa z tohoto kurzu a z Wikipédie, že odhady celkového počtu mŕtvych v 1.svetovej vojne sa pohybujú v rozpätí 9-15 miliónov vojenských strát, ktoré sú zaznamenané v oficiálnych zoznamoch mŕtvych v dôsledku všetkých možných príčin, vrátane 7-8 miliónov padlých v bojoch, 2-3 milióny mŕtvych v dôsledku nešťastí, chorôb alebo zlého zaobchádzania so zajatcami.
Napríklad Rakúsko-Uhorsko stratilo 1.2 až 1.5 milióna vojakov. Pochybujem, že všetci padlí R-U vojaci pociťovali „sladkosť a vznešenosť“ pri umieraní za svoju „otčinu“. Pre mnohých R-U vojakov nebolo Rakúsko-Uhorsko „otčinou“. Pravdepodobne pociťovali, že ich obeť nemá zmysel, význam. Mnohí zomierajúci Slováci, Češi, Poliaci, Ukrajinci,Chorváti, Rumuni alebo Slovinci určite nemali pocit sladkosti a vznešenosti.
Tento môj názor je založený na skutočnosti čo sa stalo s Rakúsko-Uhorským cisárstvom po 1.svetovej vojne.Rakúsko-Uhorsko zmizlo z mapy Európy a vznikli viaceré nové, zväčša etnické štáty.
Čo som sa naučil? Že keď sa mocnosti dohodnú, individuálne štáty sú bezmocné.
Keď sa koncom 18.storočia Rakúsko, Prusko a Rusko rozhodli rozbiť Poľské kráľovstvo, tak to spravili a Poľsko bolo bezmocné a zmizlo z mapy.
Rakúsko r.1908 formálne anexovalo Bosnu-Hercegovinu s tichým súhlasom Nemecka a Francúzsko s Anglickom „prižmúrilo oči“ nad touto anexáciou.
Po 1.svetovej vojne USA, Francúzsko a Anglicko súhlasili, že Rakúsko-Uhorsko treba rozbiť a rozbili ho. Rakúsko-Uhorsko zmizlo z mapy Európy.
USA, Francuzsko, Anglicko a Taliansko potrestali Nemecko (Versaillsslé mierové zmluvy) platením reparácií, vinou za vojnu, demilitarizáciou, odzbrojením a rozpustením nemeckých kolónií. Nemecko bolo bezmocné a jeho reprezentanti museli podpísať mierovú zmluvu.
Francúzsko a Anglicko dovolili Hitlerovi vziať si Sudety a on si ich r.1938 vzal. Nezadlho na to, Hitler napadol Česko-Slovensko (1939), a to zmizlo z mapy a Veľké mocnosti sa veľmi nesťažovali.
V súčasnosti (2018), po 80 rokoch sa mi zdá príliš zjednodušujúce nazývať vládu Slovenskej Republiky[6] v rokoch 1939-1945 „bábkovou vládou“[7]. Super-veľmoci boli ticho, hrozilo rozdelenie slovenského územia medzi Maďarsko a Poľsko. Slovensko bolo bezmocné. Jediným vládcom bolo Nemecko. Vláda Slovenska, v tom čase, spravila, čo bolo v jej silách, aby udržala slovenské územie pre ľudí Slovenska.
Rusko[8] a Nemecko si r.1939 rozdelili Poľsko a ani vtedy „Veľké mocnosti“ nič nepodnikli.
Po 2.svetovej vojne Rusko, Francúzsko, Anglicko a USA „posunuli“ celé Poľsko smerom nazápad a svet bol ticho a Poľsko bezmocné.
Čo som sa naučil? Že keď je štát vojensky silný, keď má svojich vojakov na danom území, vtedy má „pravdu“.
To sa potvrdilo, napríklad, v prípade Turecka, ktoré bolo najskôr potrestané zmluvou zo Sevres (1920) tým, že mu boli odobraté mnohé územia vrátane západných a strednomorských pobrežných území Turecka, ktoré boli prisúdené Grécku alebo spadali do „sféry záujmu“ Francúzska a Talianska.
Ataturk, turecký národný „hrdina“, sa nepodvolil tejto zmluve zo Sevres, postavil armádu, dobyl odobraté územia, ktoré patrili Grécku alebo boli pod Francúzskou a Talianskou správou[9] a vynútil si novú zmluvu, zmluvu z Lausanne (1923), ktorá bola omnoho „priateľskejšia“ voči Turecku. Francúzi, Angličania a Američania nemali žiadne „bagandže“ na spornom území[10], tak zákonite tieto krajiny „nemali pravdu“ a „pravdu“ malo Turecko.
Čo som sa naučil? Ak túžiš po mieri, pripravuj sa na vojnu.
Naučil som sa, že víťazní spojenci precenili svoje víťazstvo nad Centrálnymi mocnosťami a (pravdepodobne) sa uspokojili s rôznymi mierovými zmluvami a podcenili dopad Vesailskej mierovej zmluvy na Nemcov a, súčasne, podcenili schopnosť Nemecka vybudovať novú armádu. A výsledok? O 20 rokov neskôr bola Európa opäť v ďalšej vojne, v 2.svetovej vojne.
Získal som odpovede na svoje otázky? Rozumiem lepšie prečo môj dedo musel zomrieť vo veku 43 rokov za záujmy niekoho iného?
Áno, rozumiem tomu lepšie, ale nemám jednoduchú, priamu odpoveď.
- Nebola to iba francúzska túžba a snaha o revanš voči Nemecku.
- Nebola to iba nemecká túžba a snaha ovládať Európu.
- Nebola to iba ruská túžba a snaha ovládať Balkán.
- Nebola to iba rakúska anexácia Bosny-Hercegoviny.
- Nebola to iba vražda Františka Ferdinanda.
Nebola to iba ... a zoznam udalostí a skutočností, ktoré same osebe neboli príčinou 1.svetovej vojny, môže pokračovať. Bola to ich kombinácia?
Paralelne s týmto kurzom som si čítal knihu „12 pravidiel života“ od Jordana Bernta Petersona, kanadského klinického psychológa a profesora psychológie na Torontskej Univerzite. Jeden z jeho uzáverov je, že v evolúcii ľudstva PORIADOK a CHAOS periodicky nahrádzajú jeden druhého. Statický PORIADOK zanedbáva evolučné zmeny, ktoré vytvárajú ohniská CHAOSU. Krok za krokom je väčší a väčší CHAOS, až nakoniec PORIADOK skolabuje. Potom, obrátene, z CHAOSU vyrastá nový PORIADOK.
Po vypočutí si prvých dvoch prednášok tohoto kurzu sa mi zdá, že teória PORIADKU a CHAOSU môže vysvetliť prečo vznikla 1.svetová vojna a prečo môj dedo zomrel.
Viem toho viac ako a prečo vzniklo Česko-Slovensko?
Áno, po navštevovaní prednášok tohoto kurzu viem toho viac o tejto problematike. Naučil som sa, že Wilsonových „14 bodov“ bolo najdôležitejším momentom kolapsu Rakúsko-Uhorska a vytvorenia Čessko-Slovenska. Mapa zo štúdijných materiálov (pozri vyššie) a jej vysvetlenie osvetluje mnohé z mojich otázok. „Vrhá tiež viac svetla“ do problematiky spoločnej hranice medzi medzi Slovenskom a Maďarskom a do problematiky súčasného spoločného života Slovákov a Maďarov žijúcich na území Slovenskej Republiky. Túto problematiku som nemal možnosť študovať počas môjho života na Slovensku, ani sa na ňu pozrieť v širších súvislostiach.
Dúfal som, že sa viac dozviem o Česko-Slovenských Légiach na Sibíri, ktoré v období roku 1918 plne ovládali trans-sibírsku železnicu a nedovolovali nemeckým zajatcom vracať sa na západný front. Ale udalosti a priebeh 1.svetovej vojny neboli predmetom týchto prednášok.
Poznám lepšie pohľad západného historika na históriu Strednej Európy v čase 1.svetovej vojny a v medzivojnovom období?
Áno, poznám. Po vypočutí šiestich prednášok a zhromaždení 125 strán štúdijných materialov chápem omnoho lepšie jednak samotnú problematiku vojnových a medzivojnových období v Európe a tiež vedomostnú základňu, z ktorej prednášajúci čerpá. Môj pohľad, pochop a vedomosti by boli ešte bohatšie, ak by som si preštudoval všetky odkazy na doporučené zdroje, ktoré nám prednášajúci Mr. Garret H. Polman dal.
Bonus
To čo som neočakával a čo považujem za bonus kurzu boli prednášky o krajinách a štátoch Stredného Východu, ktoré vznikali po 1.svetovej vojne rozpadom Otomanskej Ríše, o roli, ktorú hrali Angličania a Francúzi a o tom, ako iba málo politikov v tom čase chápala dôležitosť nafty…
Rovnako prednáška o Britskom Domíniu a o postupnom získavaní autonómnosti krajín domínia[11] bola pre mňa bonusom a “otvorila” mi oči.
Ďakujem.
Záver
Som rád, že som sa prihlásil na tento kurz a teším sa na ďalšie historické kurzy, ktoré bude viesť Mr. Polman.
Jozef Starosta
2018-nov-05
[1] Anglické pomenovanie „Austria-Hungary“ je trošku mätúce. Slovenský jazyk, podobne ako iné slovanské jazyky, používa dve mená, Maďarsko – Hungary, na pomenovanie krajiny, ktorá vznikla po 1.svetovej vojne a Uhorsko, ktoré pomenováva územie známe ako krajiny patriace pod Sväto-Štefanskú Korunu, ktoré (Uhorsko) sa pridalo r.1867 k Rakúsku a vytvorilo tak Rakúsko-Uhorsko a nie Rakúsko-Maďarsko (Austria-Hungary). Nenašiel som anglický ekvivalent pre „Uhorsko“.
Podľa môjho pozorovania je pre mnohých slovenských historikov tento rozdiel (Uhorsko ó Maďarko) veľmi dôležité, pre mnohých maďarských historikov je to nezmysel (rozdielu niet) a pre mnohých anglicky hovoriacich historikov je tento rozdiel nepodstatný.
[2] Možno tieto rozdielne pomenovania nového štátu sa môžu zdať anglicky hovoriacemu historikovi ako nepodstatné, ale história 70 rokov Česko-Slovenska / Československa ukázala, že boli veľmi dôležité. V súčasnosti žijú Slováci a Češi v dvoch nezávislých republikách, v Slovenskej republike a v Českej republike.
[3] Československo (1945), Československá socialistická republika(1960), Česko-slovenská Federálna Republika (1990), Česká a Slovenská Federálna Republika (later 1990), 2 nezávislé republiky (1993): Slovenská republika a Česká republika
[4] Mali sme v parlamente aj „pomlčkovú vojnu“. V rokoch 1960-1990 bolo oficiálne meno štátu Československá Socialistická Republika. Mesiac po „zamatovej (nežnej)“ revolúcii, v decembri 1989, prezident Václav Havel vyhlásil, že slovíčko „socialistická“ má byť vypustené z oficiálneho názvu. Takže názov štátu mal byť „Československá republika“, tak ako sa spoločný štát volal v rokoch 1920-1938 a v rokoch 1945-1960. Slovenskí politici však pociťovali, že toto pomenovanie zníži postavenie Slovenska v novom štáte a žiadali, aby sa mena dala pomlčka (t.j. Česko-Slovenská Republika) rovnako, ako sa náš spoločný štát nazýval v rokoch 1918-1920 a znovu v rokoch 1938-1939. Prezident Havel potom pozmenil svoj návrh na Republika Česko-Slovenská, ktorý ale nevyhovoval českým politikom, ktorým to pripomínalo Mníchovskú dohodu z r.1938, kedi nacistické Nemecko zabralo Sudety.
[5] Mám rád Kanadu, veľmi si vážim, že nás, celú rodinu, Kanada prijala po našom úteku z Československa r.1986. Som hrdý, že som aj Kanaďan, mám rád ľudí, prírodu, kanadský stýl života.
[6] Slovenskou Republikou tu nazývam to územie, ktoré Slovensku zostalo po Viedeňskej arbitráži (8.okt. – 2.nov 1938)
[7] Vládu Slovenskej republiky zvolila Slovenská Národná Rada
[8] Bol to už Sovietsky Sväz
[9] Dokonca dobili naspäť Konštantinopol
[10] Nemali tam svojich vojakov
[11] Kanada, Austrália, Nový Zéland, Newfoundland, Južná Afrika, Írsko, India, Pakistan a Ceylon (Sri Lanka)
[post_title] => Esej o príčinách 1. svetovej vojny, mierových zmluvách a ich dôsledkoch [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => esej-o-pricinach-1-svetovej-vojny-mierovych-zmluvach-a-ich-dosledkoch [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2019-03-28 19:49:09 [post_modified_gmt] => 2019-03-28 19:49:09 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=3574 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 3564 [post_author] => 31 [post_date] => 2019-03-05 01:42:20 [post_date_gmt] => 2019-03-05 01:42:20 [post_content] =>
Manželia Mirka a Vlado Plavákoví pripravujú vo farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri bábkové divadielka v rodnom slovenskom jazyku. Darí sa im to už niekoľko rokov, aspoň jedenkrát do roka, obyčajne v zimnej sezóne. Vianočné obdobie 2018 nebolo výnimkou.
V predvečer Štedrého dňa, 23.decembra 2018, predviedli detičkám slovenskej farnosti divadielko o Jankovi a Marienke, medovníkovom domčeku a zlej ježibabe. Pomohli im pri tom aj Katka Starostová, ktorá prepožičala svoje dve ruky a viedla striedavo jednu alebo dve rozprávkové postavičky na javisku malého bábkového divadielka, ktoré šikovne zostrojil Vlado, a Jozef Starosta, ktorý si "oprášil" spomienky na roky strávené na doskách ochotníckych javísk.
Detičky mali radosť a zdalo sa, že aj dospelí sa trošku pobavili. Farská hala kostolíka sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri ožila. Bolo v nej cítiť radosť z divadielka, z očakávaného Ježškovho narodenia a tiež z vianočného darčeka, ktorý farníci dostali v podobe slovenského kňaza, otca Emila Králika SVD.
[post_title] => Medovníkový domček Pod Oravským zámkom v New Westminsteri [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => medovnikovy-domcek-pod-oravskym-zamkom-v-new-westminsteri [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2020-04-26 02:46:48 [post_modified_gmt] => 2020-04-26 02:46:48 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=3564 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 1198 [post_author] => 31 [post_date] => 2019-02-18 06:22:25 [post_date_gmt] => 2019-02-18 06:22:25 [post_content] =>
Otec Šutka viackrát navštívil Slovákov žijúcich vo Vancouveri. V predchádzajúcom článku sme uverejnili prvú časť rozhovoru, ktorý sa nám podarilo zaznamenať počas jeho poslednej návštevy medzi nami. Prezradil nám v ňom kto sú to Šuari, miestni Indiáni žijúci hlavne v Ekvádorskom pralese, v čom sa môžeme my, obyvatelia civilizovaných zemí, učiť od nich a na čom spočíva system hodnôt Šuarov.
Počul som, že ste založili aj diaľkovú školu . Ako vyzerala diaľková škola ?
Bola to diaľkova škola cez radio.
To je jeden z tých výchovných projektov, na ktorých ste pracovali ?
Áno.
Vy ste vyvinuli aj vyučovací system?
Hej. Vyučovací systém, ktorý je schvalený Ministerstvom školstva Ekvadoru. Aj keď ma to stálo veľa námahy, ale minister to pochopil a dal nám 4 učiteľov. Každý mal svoj predmet, každý jeden vypracovaval jednu lekciu na každý deň a potom sa tie lekcie vysielali rádiom. Každá škola mala jedného pomocného učiteľa. Pomocný učiteľ mal na starosti len sústrediť deti do jednej budovy – školy, potom zapnúť rádio na baterky. Rádiá sa mi podarilo dostať z Japonska - Panasonic. Takže on zapol rádio a žiaci počúvali za 20 minút vysvetľovanie z centrály a potom zase 20 minút to doplňoval ten pomocný učiteľ. Ale to bola taká príjemná škola, lebo tam boli pesničky, tam bola hudba, tam bolo všetko . Šuarským ďeťom sa veľmi páčilo chodiť do školy
Keby neboli bývali tieto diaľkové školy, do akých škôl by Šuarské deti chodili?
Vtedy to bolo ťažko, lebo nebolo učiteľov a tých málo učiteľov mestisos - oni nedbali, aby sa Šuarské deti niečo naučili. Oni pracovali len pre peniaze. Totižto keby nebolo bývalo diaľkových škôl, tak by vývoj Šuarov bol býval oneskorený o 20 -30 rokov. Keď sme my začali s týmito diaľkovými školami, prvý ročník bol len v jazyku Šuar, druhý ročník šuar a španielčina a tak to pokračovalo. Keď sme skončili tu šiestu triedu, potom bol cyklus médium – tak voláme strednú školu. To boli 3 roky a keď sme skončili, tak potom sme si oddýchli 1 rok a pokračovali a skončili s maturitou. Takže to trvalo 6+3+3 čiže 12 rokov.
Dá sa povedať, že počas 40-tich rokov ste prevychovali celý kmeň, nielen ste naučili deti čítať….
No, celý kmeň, pretože aj ministertvo slávnostne vyhlásilo, že medzi Šuar už nie je negramotnosť. Za to mi dali potom aj to uznanie Národného kongresu.
Takže vláda Ekvadoru oficiálne uznala Vašu prácu.
Hej. Uznala, pretože všetky kontrakty, zmluvy som podpisoval ako accessor, ako my hovoríme, ako zástupca pre kmeň Šuarov. Z jednej strany podpisoval minister zdravotníctva, minister poľnohospodárstva a z druhej strany, za kmeň Šuarov, podpisoval father Juan.
Father Juan Sutka (smiech )
Áno, Narodný kogres alebo teda Snemovňa oficiálnym prehlásením dosvedčil, že saleziánsky kňaz Ján Šutka , teraz farár v Limon, provincia Morona Santiago, vykonal veľmi dôležitú a hodnotnú prácu a že zanechal tým veľkú pastoračnú stopu, materiálno – hospodársku, ako pre miešancov ( mestitos ), tak aj pre etnické skupiny Šuar. Práca, ktorú vykonal je príkladom solidarity a pomoci pre duchovný a sociálny rozvoj, ľudský rozvoj obyvateľstva toho regionu. Gratulovali tiež salezianskej misii v Ekvadore pre jej neochvejnú prácu v amazonskom regióne v osobe kňaza Jana Šutku.
A dostal som aj medailu ako mali ruskí generáli ..(smiech )
A ako to bolo s lietadlami?
Nuž, nemali sme cesty do misijných staníc. Totižto naša oblasť je prekrižovaná riekou Paro ..z jednej strany sú Kordiliery – Andy. A na druhej strane je už amazonská nížina. A tam sme mali 4 misijné stanice. Ísť tam pešo, však nebolo iného východiska, iba chodníkmi cez prales, to trvalo 3 alebo 4 dni. Tak sa zrodila myšlienka zaobstarať leteckú spoločnosť. Kúpili sme male lietadlo a zadovažili sme rádia, aby sa dalo komunikovať.
Keď dakto dačo potreboval, keď dakto ochorel, keď ho uštipol had, tak on hneď zavolal do Makasu a lietadlo odletelo, aby ho doviezli a zachránili mu život. Zato som aj spravil zmluvu s ministerstvom zdravia, aby oni platili 80 % nákladov na tú prácu no a my, misia 20%. Potom sme kúpili druhé lietadlo.
Lietadlá ale potrebujú letisko. A v pralese ich veľa niet …
V pralese nemali letiská, takže začali klčovať, vytínať prales, pripravovať plochu na pristávanie lietadla. Teraz už máme okolo 140 letísk. Sú asi 700 m dlhé a 30 m široké.
Kde ste ošetrovali tých, ktorých poštípal had?
No, jedna nemocnica bola v Makas a mne sa podarilo postavit druhú nemocnicu v Tejsa, to je na druhej strane Kordilier, ktorá stale ešte stojí a funguje. Ale zároveň bolo treba, aby každe stredisko malo dakoho, kto by sa staral o zdravotnú službu pre všetkých . Tak sa robili kurzy pre chlapcov, pre mužov a pre ženy, aby sa pripravili ako pomocní ošetrovatelia …
Vdaka patrí aj pomocníkom, ktorých sme mali zo Spojených Štátov a z Nemecka. Dokonca aj jedna Slovenka, Elena Jilečková, lekárka, nám pomáhala.
Mali ste teda neustály kontakt s Ekvádorskou vládou …
Áno. Potom sme spravili kontrakt s vládou tiež na vymeriavanie pozemkov .To bolo veľmi dôležité, pretože bolo treba zaistiť podu pre domorodcov. Ale nemohli sme vymeriavať pozemok pre jedného každého, ale sa vymeriavalo spoločne pre jedno stredisko, pre jednu “dedinu” - tam mohlo byť 30-40 rodín a mali 4000 alebo viac hektárov pôdy. Takže všetci, čo tam a žili mali to isté ako predtým, ale už to bolo chránené zákonom. A potom sme začali s chovom dobytka .
Mali Šuari nejaký dobytok?
Veď to je ten problém. Oni nepoznali chov dobytka, oni nepoznali vôbec nič, čo s tým súvisí. Podarilo sa mi ešte v 1962 roku dostať pomoc, teraz už ani neviem odkial to bolo, okol 10,000 sukre. Predtým sme mali takúto menu, sukre. Teraz máme doláre. Tak som šiel s jedným spolubratom do strednej časti La Siera, tam boli haciendy. S tými 10,000 sukres sa mi podarilo zadovažiť 25 malých býčkov a zaroveň zaplatiť býčkom cestu lietadlom, to bolo asi 30 minút letu dvoj-motorovým lietadlom Douglas.
Lietadlo zobralo všetkých 25 býčkov naraz?
Áno. V Sukua, kam sme býčkov viezli, a kde chovatelia dobytka potrebovali zlepšiť jeho rasu, nás už čakali na letisku. Ked videli ako býčkovia vychádzali z lietadla, biele a čierne, tak si každý hneď vybral jednoho, a tým spôsobom zlepšili svoju čriedu. Za každého bujačika mi dali kravu alebo jalovicu a tú som odovzdal jednej rodine Šuar, ktorá mala pasienky, ale nemali dobytok, a tak sa to začalo.
Črieda 25 bujačikov to vlastne celé rozprúdila…
Rozprúdila. Keď som od nich odchádzal, tak ako federacia pre chov dobytka mali 30 milionov sukre, a to bol vtedy veľký peniaz. Ľudia radi pracovali vo federácii. Mali sme základné pravidlo pre prácu. Pracovalo sa zadarmo. Každému sa zaznamenalo koľko práce urobil a keď sa odpredal kus dobytka, tak sa zisk rozdelil medzi všetkých, podľa toho, kto koľko odpracoval.
Spomínali ste pri našej nedávnej debate, že ste pomohli Šuarom vymyslieť aj nové číslice.
Áno, totižto oni nemali poňatia o väčších číslach….nikto nevedel,kedy sa narodil, nikoho nezaujímalo, v ktorom roku žijeme, mesiaci .. Nič takého ako kalendár nebolo. Bolo treba vynajsť mená mesiacov. Vybrali sme ich podľa ročného obdobia, podľa dažďov, podľa letných prác. Júl je «ESA», v jazyku šuar to znamená “leto”.
Potom bolo treba vynájsť číslice. Užívali sa čísla, ale španielske a Šuari sa cítili trošku zastrčení, pretože oni nemohli vo svojej reči povedať žiadne číslo. Tak sa cítili menejcenní. Šuari mali síce čísla, ale iba od jedna do päť. Vysvetlil som tým štyrom diaľkovým učiteľom ako to funguje v iných rečiach, a tak sme vynašli chýbajúce čísla, od 6 až do 10. Potom to už bolo jednoduché – 10 a 1 , 10 a 2 , 10 a 3 atď.
A aj také čísla ako 100 alebo 1000?
No, pravdaže..tisíc, milión ..všetko . A roky...to už potom deti v škole boli veľmi šťastné, keď mohli povedať 1000 alebo 1965.
Ja ked som bol mladý, tak boli v móde filmy a knižky od Karola Maya o indiánoch, hlavne o apačoch. Vtedy som si myslel, že Apači žijú iba v severnej Amerike. Vo Vašej knižke som však čítal niečo o Apačoch, o konfliktných vzťahoch medzi Šuarmi a Apačmi. Kto sú títo Apači?
Pre Šuara je Apač každý, kto nie je Šuar .
Oh. To je veľmi jednoduché.
Áno, všetci , čo nie sú Šuari, sú Apači.
Takže ti miešanci, to sú všetko Apači…
Áno, Šuari ich volajú vo svojej reči Apač. Ale je zaujimavé, že v ich reči je apa otec a apač je otecko. Takže v určitom slova zmysle Šuari brali každého cudzinca ako otecka. Lenže potom sa v nich sklamali. Takže aj dnes sa spomína Apač…ale už to zneje tak trochu negatívne…
Otec Šutka, keby ste mali možnost, čo by ste povedali mladej generácii na Slovensku ?
Aby boli verní Ježišovi, jeho nauke, aby ho milovali, aby dali zasvätili svoj život aj pre druhých, ktori ho potrebuju a ktori ho nepoznaju .
A co odkážete všetkým tým, ktorí vedú slovenský národ doma na Slovensku?
Aby si uvedomili, že sú na svojich miestach preto, aby slúžili, spolupracovali, aby pomáhali a nie aby sa oni drali dopredu alebo aby sa snažili zbohatnúť, ale aby využili možnosti, ktoré majú, aby pracovali pre ten ľud, ktorý ich tam zvolil, ktorý im dal možnosť pomáhať a pracovať pre dobro národa.
Keď ste boli mladý, mali ste určite svoje plány, ako prežit život, čo dosiahnuť v živote. Splnili sa Vám Vaše sny ?
Áno, splnili, pretože som chcel byt kňazom a misionárom a tu som.
Aké máte ešte plány do budúcna ?
Pokračovať. Ako slovenský Salezián pokračovať v práci pre domorodých Indiánov v Ekvádore. Prišiel za mnou predstavený provincial a ma prosil, aby som pomohol formovaním nových kňazov v novom seminari. Potom prišiel biskup a znovu ma prosil to isté.
Teraz máme 12 seminaristov na teológii a na filozófii, 4 Šuari sa tiež pripravujú na kňažstvo. Sprevádzať týchto mladých mužov, pomáhať im, aby pochopili, čo to znamená byť kňazom, čo znamená stáť na čele komunity. Dopĺňať to, čo sa im na univerzite nedostáva. To je môj plán. Uvidime ako mi to pôjde (smiech).
Otec Šutka, prajem Vám, aby Vám dal Pán sily, odvahy a dobrého zdravia, aby ste mohli vyplniť všetky Vaše ušľachtilé plány a vykonať ešte veľa dobrého pre Šuarov a aby ste nás mohli navštíviť za ďaľších 2, 5 alebo 10 rokov a podeliť sa s nami o Vaše bohaté skúsenosti.
Nadherné, to je veľmi krásne prianie.
Ďakujem Vám za rozhovor.
S Otcom Šutkom sa pri jeho návšteve v New Westminsteri v Britskej Kolumbii r. 2006 rozprával (apač) Jožo Starosta. Zo zvukového záznamu rozhovor prepísala Jana Zelísková.
Toto je 2. a záverečná časť rozhovoru.
Prvú časť si môžete prečítať tu.
Článok je prevzatý z 2.čísla časopisu Slovo z britskej Kolumbie.
[post_title] => Pol storočia medzi Indiánmi (2) [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => pol-storocia-medzi-indianmi-2 [to_ping] => [pinged] => https://starosta.ca/pol-storocia-medzi-indianmi-1/ [post_modified] => 2020-05-20 17:48:47 [post_modified_gmt] => 2020-05-20 17:48:47 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=1198 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 1 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 1186 [post_author] => 31 [post_date] => 2019-02-18 00:25:43 [post_date_gmt] => 2019-02-18 00:25:43 [post_content] =>
Don Šutka patrí k tým saleziánom, ktorí po barbarskej noci roku 1950 využili prvú ako tak nádejnú príležitosť a pokúsili sa o útek do cudziny cez západné hranice, najmä cez rieku Moravu. Bol to riskantný pokus, ale odvážnym šťastie praje. Dvadsaťjedenročný Ján Šutka mal štastie - pohraničiari ho nechytili. Ujali sa ho talianski spolubratia. Mladík Ján bol šťastný, že ho už roku 1953 poslali na pastoračnú prax do Ekvádora. Je to teda viac než pol storočia, čo pôsobí (napísané r. 2006) v tejto juhoamerickej krajine.
Otec Šutka, Vy a farnosť Sv. Cyrila a Metoda v New Westminster majú veľa spoločného: spoločné slovenské korene , spoločnú materinskú reč, spoločnú vieru. Ďaľšou spoločnou vecou je, že naša farnosť vznikla v r.1960 a Vy ste boli v r.1960 vysvätený za kňaza v Kolumbijskej Bogote, kde od tých čias, už 46 rokov (rozhovor sa uskutočnil r.2006), pracujete v ekvadorskom pralese medzi domorodcami kmeňa Šuar. Ako ste sa dostali do ekvadorského pralesa?
Dostal som sa tam, pretože v Taliansku, cestou z domu som jednoducho napísal predstaveným, že by som chcel pracovať v misiach ... tak dobre, oni mi hneď odpovedali, že je to veľmi pekná myšlienka a aby som sa pripravil na tú prácu. Tak potom som nechal všetko v rukách Božích a moji predstaveni ma poslali do Ekvadoru . Ja som o Ekvadore vôbec nič nevedel alebo len veľmi máličko. Jednoducho ako Salezián, podľa sľubu poslušnosti som prišiel do Ekvadoru. Hneď po vysviacke, už 4.novembra (1960) som bol v Sukua a tam som začínal .
Kedy ste vstupili medzi Salezianov?
V 1949 ešte na Slovensku, vtedy som spravil svoj sľub.
Žijete už vyše 40 rokov medzi Šuarmi. Veľa vecí sa môžeme o nich dočítať v knižke, ktorú ste napisali, rád by som sa Vás však chcel spýtať na veci, ktoré tam nie sú napísané. Povedzte nám, aké sú typické vlastnosti šuarských mužov a šuarských žien?
Šuari sú veľmi úprimní, veselí a majú dobrý character. Sú zdvorilí, nekradnú . Im stačí jedno slovo, aby Ti uverili. Ale muž má vždy nad ženou vyššie postavenie; žena je vždy trochu menej ako muž. On sa stará o živobytie. On pracuje na poli, chodí chytať ryby , chodí na polovačku . Snaží sa mať sociálne styky s inými . Potom rozhoduje aj o tom, komu dá svoju dcéru za manželku, kde bude bývať. Muž aj žena majú veľmi dobré vlastnosti, ktoré im niekedy môžeme závidieť. Nikdy neklamú, vždy povedia pravdu a pre nich má slovo veľký význam, stačí niečo povedať a už nepotrebuju ... žiadne zmluvy , žiadne podpisy..nič podobné … Áno (smiech)
Majú Šuari a Slováci niečo spoločné? Pripomínajú Vám Šuari niečim Slovákov a Slováci Šuarov?
Je pravda, ze v styku s inými ľuďmi vždy nájdeme niečo spoločné. Pre nás by to bolo pohostinstvo . ..totiž Slováci vždy boli pohostinní. Tak isto ako Šuar. Ak vojdeš do jednej chatrče, môžeš tam zostať týždeň, môžeš tam prenocovať, dajú ti jesť, nepýtajú sa veľa a nežiadaljú nič. Teda, pohostinnosť by mohla byť tá spoločná črta dobra medzi Slovákmi a Šuarmi.
Akí boli Šuari keď ste tam Vy začali pôsobiť? Boli to divosi ?
No, tak divosi neboli, pretože nikto nie je divochom. Len my to tak hovoríme. Oni majú svoju kultúru, svoje veci a oni odpovedali na svoje prostredie svojim spôsobom, aby riešili svoje životné problémy a otázky .
Šuari žili hlboko v pralese. Boli alebo neboli vítaní medzi ľuďmi žijúcimi mimo pralesa?
To nie že boli vitaní alebo nevítaní, ale jednoducho tam boli rasové rozdiely, takze miešanec neznášal domorodca ako kdekoľvek inde na svete.
Miešanec? Aký miešanec?
My to tak voláme tých, ktorí prichádzajú zo strednej časti Ekvadoru. Voláme ich po španielsky “mestisos”, pretože oni pochádzaju zo stretnutia Španielov a Indianov v tom pohorí. Takže oni sú miešanci medzi domorodými indiánmi a kolonizátormi zo Španielska, takže oni majú aj mená aj priezviská španielske. Ale zároveň, ako oni boli poddanými, pretože predtým tam bol feudalizmus, tak aj teraz, keď majú novú možnosť ísť do pralesa pracovať a zostať tam bývať, tak chcú sa oni vyzdvihnúť a potom tých domorodých utlácať.
V čom by sme si my, Slováci žijúci v Kanade, mali zobrať príklad od Šuarov?
Myslím, že by to mali byť tie spoločenské styky, potom to vzajomné prijatie jeden druhého, v tom, že veríme v účasť na spoločnom koreni, na spoločnej reči ... myslim, ze to by bolo doležite … Šuari, napríklad, si berú ženy iba zo svojho kmeňa.
Naozaj...?
Áno, a oni sa potom medzi sebou vždy rozprávajú iba v ich reči a s autoritami a s tými “mestisos” sa rozpravajú španielsky. Takže sa vedia veľmi prispôsobiť z jednej strany tomu prostrediu, ale zároveň sa cítia svoji. Čiže patria do širokej rodiny svojho kmeňa.
Čiže majú veľký pocit spolupatričnosti?
Ano.
A to je čo nám vo veľa prípadoch chýba?
Áno, mohlo by to byť lešie.
Vo svojej knižke “Medzi Šuarmi” ste opísali aj to, v čo všetko Šuari veria, ako vznikol svet, ako vznikli ľudia, stromy, zvieratá a čo sa stane s človekom po smrti. A Šuari podľa toho ako ste ich opisali, majú mnohé legendy, podľa ktorých žili a možno stále ešte aj žijú . Vy ste prišli medzi nich naučit ich kresťanskej láske a hlásať Kristovo evanjelium. Ako sa Vám podarilo skĺbiť toto ich prírodné, prirodzené náboženstvo s kresťanstvom?
Je veľký rozdiel medzi prirodzeným náboženstvom a kresťanskou vierou. Šuari, ako všetky národy mali prirodzené náboženstvo, báli sa Boha.Vedeli, že dačo existuje, pretože, keď ochorejú, alebo ich stretnú iné nešťastia, tak si to vysvetlujú .. tak zbadajú, že je niečo nad nimi a práve preto majú hromadu týchto legiend a povier, čo vysvetlujú daktoré skutočnosti ich života.Dajme tomu chorobu alebo smrť - to je najtažšia otázka pre všetkých . Viera v Ježiša Krista je pre nich nová vec, pretože prirodzené náboženstvo sa zakladá na temnosti a na strachu. Ľudia sa boja Toho alebo Onoho a nakoľko sa boja, natoľko sa snažia aby To alebo Ono bolo ich kamarátom, pretoze inač by sa im mohlo vodiť zle a hľadajú nejaké miesta, kde sa im zdá, že by On mohol byť, kde by ho mohli nájsť. Všetky prirodzené náboženstvá to mali takisto. Napríklad Hebrejci si mysleli, že On je tam hore na vrchu na Sinaji , my (Slovania) sme si mysleli, že On je vo velikánskych stromoch alebo pod tým vodopádom.. tam boli ti dobrí, ale aj zlí duchovia .
Keď ale zistíme, ze Pán Boh poslal svojho Syna, aby nás vykúpil a zomrel na kríži, tak prichádzame ku kresťanskej viere. Strach už nepanuje v nás, ale máme priamy kontakt s Bohom skrze Jeziša Krista .
Ale zaujímavé je, že všetky náboženstvá majú prirodzene v sebe semeno kresťanstva, ako hovorí 2. vatikánsky koncil , takže treba len objaviť tie semena kresťanstva v ich náboženstve a odtial ísť ďalej. Božie prikázania prv než boli vytesané do tých tabuľ na skale, tak boli vyryté v našich srdciach.
Takze Šuari to majú aj v ich prirodzenom náboženstve. Oni vedia, že nemôžu kradnúť, nemôžu zabíjať...zabíja sa iba nepriateľ. Takže, keď oni zistia, že je dakto ich nepriateľom, tak ho treba zničiť .
Teda dôležité je pre nich pochopiť, že hriech a diabol je ich najväčším nepriateľom.
Preto bolo medzi Šuarmi zabijanie z pomsty?
Áno, rôzne pomsty. Ale toto je aj druhá vec, pretože (krvná) pomsta – v ich chápaní – to bolo niečo sväté. Keby sa neboli pomstili na vrahovi ich príbuzneho, tak zase duch mŕtveho príbuzneho by sa vypomstil na nich.
A podarilo sa Vám toto myslenie trošku prekonat?
Pravdaže, pravdaže… dnes sa to už nerobí …
Čiže, dá sa povedať, že ste nemali veľké problémy skĺbiť kresťanstvo s ich naboženstvom?
Nie, nie. Pravdaže dakedy by sa zdalo, a antropológovia niekedy tak hovoria, že sme im ukradli ich náboženstvo. Práve naopak, my sme ich náboženstvo naplnili všetkým tým, čo oni ešte nemali, hlavne prikázaním lásky. Základné Božie prikázania má každý človek vo svojom svedomí, vo svojom srdci.
Život misionára to nie je iba hlásanie evanjelia, ale aj jeho premietnutie do každodenného života, do rodiny, do medziľudských vzťahov, do spoločenského života, do hospodárstva, do politiky. Akej inej činnosti ste sa venovali medzi Šuarmi ?
Najdôležitejšia bola výchova. Dobrá, správna výchova to je základ pre každý kmeň, pre každého človeka.
Druhou úlohou bolo zabezpečiť zdravie členov kmeňa. Šuari boli veľmi ohrozovaní chorobami, pretože oni nemali antibiotika proti chorobam, ktoré im prinášali títo “mestisos”, napríklad osýpky, suchotiny … to neboli ich choroby , oni vôbec nepoznali tieto veci, takže bol veľmi dôležitý ich zdravotný stav, ich zdravie.
A po tretie zabezpečiť ich ekonómiu, totiž, aby mali dostatočné možnosti na dôstojný život. Bolo treba zaistit pre nich pôdu, pretože “mestisos” začali zaberať ich pozemky a tiskať ich ďalej do pralesa. Takže, snaha bola, aby sa Šuari cítili pánmi svojho územia. A teda, keď sa to s ťažkosťami podarilo, tak potom bolo treba urobiť dačo, co by Šuarom pomohlo vyrovnať sa - v určitom slova zmysle byť rovní s kolonizátormi alebo s “mestisos!.
Tak sme začali s chovom dobytka pretože “mestisos” mali dobytok a domorodci nemali , tak sme zacali program chovu dobytka. A tiež nový program vo výchove, lebo predtym sa deti vychovavali v nasich internatoch oddelene. Mali sme dve školy: jedna pre chlapcov “mestisos" a druhá pre chlapcov Šuar ...
Oddelene ?
Áno, oddelene . Mali sme aj školu pre dievčatá “mestisas” a pre dievčatá Šuar. Ja som začal hneď pracovať na zjednotení škôl, pretože som bol direktorom a som to mohol spraviť. Zrušiť tu školu pre chlapcov Šuar, aby spoločne študovali “mestisos” aj Šuar, aby spoločne chodili do školy, aby sa vzťahy medzi nimi normálne vyvíjali. A takisto na druhý rok spravili aj rádové setry so školami pre dievčatá, aj ked to už bolo tažšie prijaté. Sestry hovorili ,že matky dievcat “mestisas” nepríjmu, aby jej dcéra sedela v lavici so Šuarkou . Že pošlú do štátnej školy . Ja som povedal, že veď dobre, keď pošlú, nech pošlú…ale nestalo sa tak. Boli snáď len 2 prípady, čo zobrali dieťa , teda dievča ...ale chlapca nie .
Takže teraz chodia deti spoločne do škôl?
Áno, vždy, všade.
Aj v štátnych školách?
Áno.
S Otcom Šutkom sa pri jeho návšteve v New Westminsteri v Britskej Kolumbii r. 2006 rozprával (apač) Jožo Starosta. Zo zvukového záznamu rozhovor prepísala Jana Zelísková.
Toto je 1. časť rozhovoru
Článok je prevzatý z 1. časopisu Slovo z britskej Kolumbie.
.
...
[post_title] => Pol storočia medzi Indiánmi (1) [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => pol-storocia-medzi-indianmi-1 [to_ping] => [pinged] => https://starosta.ca/pol-storocia-medzi-indianmi-2/ [post_modified] => 2020-05-20 17:50:07 [post_modified_gmt] => 2020-05-20 17:50:07 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=1186 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 1 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 1103 [post_author] => 31 [post_date] => 2019-02-12 20:44:32 [post_date_gmt] => 2019-02-12 20:44:32 [post_content] =>
This article has 2 parts
- photo pictures
- videos
Celebration of the Chinese New Year in 2019 consists of 3 phases:
- Little Year (Jan 2th - Feb 4th): Preparations for the new year
- Spring Festival (Feb 5th - Feb 15th): Main Chinese New Year celebration
- Lantern Festival (Feb 16th - Feb 19th): Preparations begin the 16th, and the Lantern Festival is held on February 19th.
The Chinese community in Vancouver celebrated the Chinese Spring Festival at many places, one of them was on Feb 9 and 10 in downtown Vancouver next to the Vancouver Art Gallery.
Surprise, surprise ...
The only one non-Asian exposition was the exposition
of the Slovak Folklore Society SLAVIK
Thank you, fujara players, thank you Sláviček, thank you Slávik and thank you, Marika, for the beautiful Slovak afternoon for the Slovak presence among the Asian nations.
Pictures and text above: Jozef Starosta
Videos below: Jozef Starosta
=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 1059 [post_author] => 2 [post_date] => 2019-02-07 20:45:28 [post_date_gmt] => 2019-02-07 20:45:28 [post_content] =>
[do_widget id=tag_cloud-23] [do_widget id=tag_cloud-24] [do_widget id=tag_cloud-12] [do_widget id=tag_cloud-21] [do_widget id=tag_cloud-4] [do_widget id=tag_cloud-11] [do_widget id=tag_cloud-7] [do_widget id=tag_cloud-20] [do_widget id=tag_cloud-8] [do_widget id=tag_cloud-9] [do_widget id=tag_cloud-22] [post_title] => Classified content of this web site [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => widgets-in-a-post [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2020-04-26 07:20:16 [post_modified_gmt] => 2020-04-26 07:20:16 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=1059 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1
=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 716 [post_author] => 125 [post_date] => 2019-01-29 05:52:37 [post_date_gmt] => 2019-01-29 05:52:37 [post_content] =>
I am here today to tell you a few interesting things about the country that I come from. My country is very young. Actually, my country is 2 year younger than me! It was made on January 1, 1993. My country is in the middle of Europe. Poland is above us, Hungary is below. Ukraine is one side, and Austria is on other side.
Tourist love to visit us and see the Danube River, Spis Castle, the biggest in Middle Europe, hot springs, and our beautiful cities, like the capital city Bratislava. Also, they come for ...my favorite, of course... skiing in the High Tatras Mountains.
Our food is also great to try. One of our best national foods is “bryndzove halusky”. This is delicious pieces of potato mixed with some special sheep cheese, and wonderful bacon. Many people drink žincica with this. It is a drink made of sheep milk.
My country makes cars and electronics for big companies like Sony, Volkswagen, Samsung and Kia. Did you know that my country makes the most cars for people, in the world!
Also, Canada is happy to know us, because we give them so many great hockey players!
Our flag is made of 3-colored lines: white, blue and red. These represents harmony and independence. In the middle is our special symbol. It shows a double cross on top of 3-blue mountains. The cross shows our history and helps us remember 3-important saints from history: St. Benedict and 2-brothers St. Cyril and Methodius. They made our first language, and brought Christianity to Slovakia. The 3-mountaints show our 3 big mountains: Tatra, Matra, Fatra.
Our flag is very important to us, because it shows our independence, it shows unique identity. We used to be a part of another country, called Czechoslovakia. But since 1993, there was a separation and now Czech Republic is beside us, and we are the country of Slovakia
Slovak summary
Tento preslov predniesol Timotej Oravec pri príležitosti prezentácie slovenskej zástavy v škole CSLI r. 2009
Predstavme si, že máme 18 rokov a že nám treba povedať pár slov o našej krajine a o našej zástave pred publikom, v ktorom možno mnohí nemajú ani potuchy o našom územne malom Slovensku. Ako by sme my opísali našu krajinu s použitím 330 slov? Myslím, že sa to Timotejovi Oravcovi podarilo celkom dobre ...
=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 700 [post_author] => 2 [post_date] => 2019-01-29 01:17:13 [post_date_gmt] => 2019-01-29 01:17:13 [post_content] =>
Slovak summary
Andrej Doboš pravidelne prispieva do rubriky “Prekrásna Britská Kolumbia”. V predchádzajúcich troch číslach opísal svoje zážitky z vysokohorskej turistiky a lezeckých výstupov. Dnešný príspevok je odlišný. Mount Baker je nečinná sopka, ktorá nie je v Britskej Kolumbii. Je hneď za hranicou, v USA, v štáte Washington. Dominuje však medzi kopcami na obzore vancouverského pozorovateľa a pohľad na jeho celoročnú ľadovcovú čiapku je uchvatný, hlavne v lúčoch zapadajúceho slnka. Andrejov príspevok je exkluzívnou reportážou pre náš časopis. Dej sa odohráva na prelome augusta a septembra, pred zopár týždňami v čase, keď sme pripravovali časopis do tlače. Hlavnou odlišnosťou však je to, že pokiaľ predchádzajúce príspevky boli popretkávané veselými a zábavnými postrehmi, tento príspevok opisuje udalosti na hranici tragédie. Som rád, že je Andrej medzi nami, živý a zdravý. Koniec dobrý - všetko dobré. (js)
Base Camp
Saturday afternoon of the last Labour Day weekend my climbing partner Dan and I camped at the toe of Coleman Glacier. Our final destination, Mt. Baker with its 3,285 meters, was hiding in the clouds.
As we were getting ready for the night, we talked to two participants of an American Alpine Institute group, and mentioned we were planning to climb the North Ridge of Mt. Baker on Sunday. Little did we know how critical this conversation was to be!
Climb
Sunday morning we negotiated crevasses of the lower glacier and started climbing. The ridge turned out to be a pleasant mixture of snow and ice, and early afternoon we reached the crux of the climb - a more-or-less vertical wall of ice leading onto the upper glacier.
By this time both of us were getting a bit tired, but excited about being only some 300 vertical meters below the summit.
Dan started leading the first pitch of the wall, but before he had a chance to put in his first piece of protection above the belay anchor he fell. At the time his feet were perhaps 2m above the belay station, so the fall was not too severe and as a belayer I could barely feel it. However, as he was falling, his crampon must have hit the ice and twisted his leg, and his first words after the fall were along the lines ‘... we are ... in troubles ... my leg is broken...’
Descent
With no means to call for help, no sleeping bags or bivys, limited amount of food and water, and weather moving in, we decided to go back. We were hoping to lower onto a relatively flat glacier below the ridge, from where I could walk to the camp to call for help.
To descend, we would set up an anchor, and I would slowly lower Dan down. He would be lying on the snow, trying to control the direction of his descent with two ice tools, occasionally screaming from pain, as his broken leg would get caught on the ice. Once the rope was out, Dan would set up a new anchor and belay me while I down-climbed to him. On steeper pitches we would set up a V-thread and I would rappel instead.
Personally, I was very concerned about stopping, as I feared that once we are not moving, Dan - having to sit on the snow the whole time - will start getting hypothermia, not to mention a shock from his injury.
Before the trip Dan insisted that we bring a stove with us. Now, in pain, climbing in the cold of the night, both of us were looking forward to stopping and making a cup of hot soup. Therefore, you can imagine our disappointment when we found out that while we had the stove, pot and fuel, we had no matches, lighter, or a flint! ...and so back to the slow and painful lowering it was...
At around 4am Dan noticed headlamps of climbers on Coleman-Deming route and started signaling for help with his headlamp. It looked like the group noticed us and acknowledged Dan’s SOS.
We ended up rappelling the whole night from Sunday to Monday, and then the first half of Monday, before reaching the lowest couple of pitches above the flat glacier at some 2,560 m.
To Go or to Stay?
By this time, after 30 hours on the mountain with no sleep and minimal amount of food and water, I started having serious concerns about my ability to continue down-climbing safely. If I were to fall at the top of a pitch, I would have likely taken out any protection, and both of us would have ended up at the bottom of the cliffs.
Therefore, we decided to stay put, and either rest before continuing down, or wait for a search and rescue (SAR) team.
A number of our friends and mountaineers knew where we were and when we were expected to return, and there was no question in our minds that some of them will contact SAR when we fail to come back. At the very latest, I knew that my girlfriend would return from the Yukon Wednesday morning and call 911 then.
However, we did not have a designated person to call for help, and we failed to sign the registry at the bottom of the trail (something the SAR coordinator rightfully criticized later), and so we could only guess who would be the first to call: one of our friends, the American Alpine Institute, the group we were signaling SOS, a random climber seeing our abandoned bivys at the campsite…
Emergency Bivy
We climbed onto a small rocky ridge, found an old bivy site, and started preparing for the night, looking for water, writing a big ‘HELP’ on the snowfield next to us, and munching on a few peanuts we had left and the last couple of sips of Gatorade.
The second night was rather cold, and I spent most of it jogging and jumping in a futile effort to keep myself warm. In excruciating pain (the few painkillers we had were long gone) Dan was clenching his teeth into a cordellette, moving every couple of minutes so as to shift pain from one part of his leg to another.
The morning found us quite exhausted, thirsty, and hungry. Surprisingly, both of us were in good spirits, and we kept ourselves occupied by checking on water from the icicles, refreshing the ‘HELP!’ sign, improving our shelters, and briefly considering the option of continuing our descent.
In an attempt to light our stove, Dan tried to create sparks by scratching the rocks with crampons, scratching crampons against each other, using ice axes, knives, trying different stones...
Towards the noon we started realizing that we may have to spend yet another night on the mountain, and started building a new shelter - this time with huge flat boulders as a roof.
Search
In the meantime our hope that somebody will notice we are missing was becoming a reality: The American Alpine Institute group notified SAR that our bivys haven’t been touched for a few days. Volunteers hiked up to the camp, checked our gear, and noticed most of it is Canadian made. They also noticed my abandoned car at the trail head with a Canadian license plate, contacted the RCMP, got my phone number and tried to call me (not knowing that the phone number was for a dead cell phone in one of the bivys they just checked!). Not being able to get any response, the SAR coordinator asked the RCMP to go to my apartment to try to find out what may be happening.
A friend that I asked to dog-sit was also getting concerned: I told her I would be back on Sunday night or Monday noon. However, it was already Tuesday and I was not around. Not being a climber or hiker and unsure what to do, she contacted my other friends and the message that Dan and I haven’t returned quickly spread. Later in the afternoon our friends called 911 and filed a missing persons report.
If we had signed the trail registry, the SAR team would have had enough information to start a full-blown search and rescue operation on Tuesday morning. However, as it stood, all that the SAR team had by Tuesday early afternoon was a number of indications that two Canadian climbers may be in trouble - but not enough information to authorize the use of helicopters.
In spite of this, after a consultation with volunteer climbers, considering all ‘circumstantial evidence’ and worsening weather, the SAR coordinator decided to trust his gut instinct push the limits of bureaucracy, and expand the ‘information gathering’ by calling a US Customs and Border Patrol helicopter with a volunteer climber on board.
Rescue
And so it happened that as we were finishing our makeshift shelter on the ridge, a small search helicopter appeared in the valley. Following the climbers’ route the crew quickly noticed us, waving our red and orange jackets. As the pilot started circling above our heads, Dan was pointing at his leg, making sure the crew understands he is injured.
A few minutes later a black US NAVY Search and Rescue helicopter came, hovered above our heads, dropped a line, and lowered two marines with a stretcher. They tied Dan to the stretcher, and one of the marines with Dan were hoisted up into the helicopter. Once on board, the line came down again, and the other marine and I were lifted up to safety.
Within 10 or 15 minutes after being airlifted the helicopter landed at a hospital in Bellingham and we were taken into the Emergency Room.
Back in the Civilization
While on the mountain we were hoping somebody would help us. Now, in a US hospital, concerned about the medical bills, we found ourselves trying to push away extremely nice and very helpful doctors and nurses, not wanting any more attention than absolutely necessary to get Dan safely across the border to a Canadian hospital.
While the doctors were preparing paperwork for transfer to Canada, one of the nurses helped us to find a car rental place and I went to get a vehicle. Dan was released from the hospital, I drove us to BC, and after a short detour through VGH Emergency Room we ended up in the Royal Columbian Hospital in New Westminster.
Thursday night Dan had a surgery and is currently recovering from his injuries.
Lessons
What would I do differently next time? Come to think about it - only the obvious things everybody knows about, but sometimes we don’t do...
First of all, make sure to explicitly ask somebody to call 911 if I don’t come back by certain time, and let them know where I go. Sign all relevant trail registers.
Bring gear to call for help if necessary: radios, satellite phones, cell phones, Spot... I know - after a good dinner, while browsing the latest MEC catalogue in the comfort of one’s home, Spot or a satellite phone look very expensive. But in the middle of the night, freezing on a mountain with a broken leg (if one is lucky), those few hundred dollars suddenly have a very different value.
There is no such thing as a day-trip in the high alpine: Have at least one emergency bivy and sleeping bag in the group, a pot, fuel, and stove (and means of lighting it!) to melt water, and spare food. Some people prefer to go ‘light and fast’ but, especially after this experience, my preference is for a bigger safety margin - even if ‘heavier and slower’.
Conclusion
Finally, I’d like to say a big thanks to everybody that alerted SAR, the SAR coordinator that took his chances, the whole SAR team that took us off the mountain, helpful doctors and nurses in the hospital, and all of our friends for continuing support!
[post_title] => North Ridge of Mt Baker [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => closed [ping_status] => closed [post_password] => [post_name] => north-ridge-of-mt-baker [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2020-05-15 17:08:28 [post_modified_gmt] => 2020-05-15 17:08:28 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=700 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 693 [post_author] => 86 [post_date] => 2019-01-29 00:38:34 [post_date_gmt] => 2019-01-29 00:38:34 [post_content] =>
Canadians who have had the experience of crossing into U.S. territory sometimes receive the impression that American customs and law enforcement officers can be bullies. Possibly. But there are always exceptions.
In 1994 my husband Mike, son Tom and I were vacationing in Alaska. We camped near the town of Haines for a day while waiting for ‘Athabaska’, the ferry that would take us through the passage to Skagway from where we would continue to the famous White Pass. The camp was on the shore of a beautiful bay and Mike could not resist the urge to try his favourite salmon lure in the ‘fishy’ waters.
“Mike”, I said with a smile as he reeled in his first perfect cast, “Don’t forget that we are in Alaska and your license is only valid in B.C.” “I know that”, Mike repled, grinning somewhat sheepishly, “but I’m sure not going to drive back to town for a license to fish for less than an hour. I’ll take my chances. It will be fine. Don’t you worry.”
By this time there were at least a dozen fishermen ranged along the shore trying their luck. The weather was pleasant and in a short while Mike had landed two fine salmon. I relaxed, enjoying the sunshine when suddenly I noticed some commotion and all the fisermen except Mike packed up their gear and left in a hurry, all heading in different directions.
“Mike! What has happened?” I called to me husband. And when we turned around we could see a green vehicle coming down the hill with the bold letters emblazoned on the sides - “Alaska State Department Of The Interior”.
“Oh! Oh!” I whispered to Mike. “Looks like the fish and game ranger!” Now we both understood why everyone left so suddenly.
“Dad, do you think we’ll be fined?” Tom asked, a worried expression on his face.
“Just act normally and be pleasant”, I instructed Tom as a uniformed man in his forties approached us, a friendly smile of welcome on his face.
“Ah! Canucks I see! Welcome to Alaska! What part of Canada are you folks from?” From there the conversation turned to fishing and travel and he complimented Mike on his catch. But no mention of licenses. He wished us a safe and pleasant trip and was soon on his way.
A big weight fell from our hearts because we realized that since Mike was the only one who continued fishing after everyone else had left, the ranger never considered asking Mike for his license.
“Let’s get back to camp”, I suggested. “ I think we’ve stretched our luck far enough for one day.”
“Well, now that I’m at it and we don’t have the Ranger to worry about, I might as well try for one more fish. We are, after all, a family of three.”
In very short order we had six beautiful salmon filets sizzling in our two large skillets. We raised our Martinis in salute. “Skoal!”. We considered our fine dinner to be ‘on the Ranger’ that evening!
[post_title] => Fishing and the Law - Alaska Style [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => fishing-and-the-law-alaska-style [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2019-03-27 03:37:00 [post_modified_gmt] => 2019-03-27 03:37:00 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=693 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 677 [post_author] => 86 [post_date] => 2019-01-28 05:45:29 [post_date_gmt] => 2019-01-28 05:45:29 [post_content] =>
“I expect to pass through life but once. If therefore, there be any kindness I can show, or any good thing I can do to any fellow being, let me do it now, and not defer or neglect it, as I shall not pass this way again.”
William Penn
It was the end of May in 2001 after a seemingly endless winter when my husband Mike, my eighty-three-year-old father and I set out on a fishing holiday. It was not only the prospect of good fishing that lured us to the Great Outdoors at Pine Lodge on Nimpo Lake but the need of for tranquility and rest in beautiful, unspoiled surroundings. Our destination lay between Williams Lake and Bella Coola in central B.C., heart of the Chilcotin country.
Though our trip to Nimpo had become an annual event, my two men were eager as boys on their first fishing trip. Fishing, for me, is only a sometime thing. My great pleasure comes from sitting at the lakeshore with coffee and a good book, watching the loons, herons and a great variety of wildlife. Having a break from my busy office schedule also adds considerably to the pleasure.
We left Vancouver on a fine Saturday morning, stopping in Williams Lake for lunch and some last-minute shopping. Our Ford Aerostar was packed to the roof with food and fishing gear.
We had driven perhaps five kilometers beyond Williams Lake when trouble started. Steam was emanating from under the hood accompanied by a loud hissing sound. Mike pulled on to the shoulder. When he raised the hood we saw greenish cooling fluid dripping from the engine.
There was only one option – to locate a tow truck and have it towed in for repairs. We had seen a well-known auto supply store and repair shop in Williams Lake, so I went to the opposite side of the road hoping to hitch a ride into town. Luckily, a nice young lady soon stopped and gave me a lift to a pay phone where I was able summon a tow truck. The same young lady was even kind enough to drive me back to our disabled vehicle.
I found Mike looking helplessly under the hood with father worried that our fishing trip would be cancelled. To allay my nervousness, I started walking up and down the road to kill the half hour in which the tow truck operator promised to arrive. I found myself on a hill out of sight of our van and my family when from the west I could see a vehicle approaching. It turned out to be a rusty old van and I was quite surprised when it stopped. Two young men in their early twenties stepped out. This was in a desolate area and their appearance gave me some cause for alarm as they walked across the road towards me. They wore old T-shirts, ripped jeans, long unkempt hair and had obviously not shaved for days. I was scared and my heart was pounding. My first impulse was to run from these frightening characters.
But another part of my brain told me not to panic. They approached me, asking if we were having car trouble. I told them of our predicament as best I could and that a tow truck was on its way. As we talked we started walking down the hill to our vehicle. The bigger man said his name was John and his companion introduced himself as Tom. I slowly lost my fear of them, realizing that these two young men were friendly, polite and seemed very knowledgeable about car repairs.
After further introduction to the menfolk, we learned they were working at a Nimpo Lake logging camp and regularly had to do a lot of work on their van in order to keep it running. Peering under the hood of our still-steaming vehicle, they quickly diagnosed the problem.
“Aha!” John exclaimed. “Your heating cord has given up the ghost. If they have the part at the garage, it shouldn’t take them too long to set things right.”
Mike looked at me and shrugged. Until that moment, we had both thought a ‘heating cord’ was something one plugged in to the block heater, not something that could immobilize an engine. Live and learn.
In a short while the tow truck arrived. Since the operator could only accommodate two passengers in his cab, I volunteered to ride into town with our new-found acquaintances. We followed the tow truck to the service centre parking lot where we hoped to have the necessary repairs made. For some reason the two young loggers with the battered van chose to make sure we would get assistance. The garage manager was anything but helpful, saying they were very busy and that we should come back on Monday.
I tried to explain to him that we were on our way to Nimpo Lake and that my aged father was with us and that he had difficulty walking. The manager’s reply: “Didn’t you hear me say that we were busy?” He thereupon turned away to another customer.
At this point John and Tom took over. They asked the manager if they could at least buy the necessary parts. Fortunately, the parts were available and those two “creepy guys’ of whom I had been so afraid started effecting the necessary repairs right there in the shop parking lot. Their old van held all the tools they needed. While Tom did the actual work, John, his partner acted as helper, passing the tools as required. To watch them, one would think they had done nothing else in their lives but change heating cords on Aerostars.
In less than an hour the work was completed and it was only at our insistence that they accepted a small honorarium for their efforts. Soon we were on the road again with myself taking over the driving as the men enjoyed a well-deserved siesta.
In the lonely 200 kilometer stretch from Williams Lake to Nimpo, we did not meet a single other vehicle. A thought kept running through my mind. It’s a miracle! I thought. A miracle! What would we have done had our breakdown occurred after we had passed Tom and John, those two Good Samaritans, on the road? I also felt a twinge of guilt for pre-judging them based on their appearance and my initial fear. How lucky we were to have those two rough-hewn but kindly young men stop to help us. I also thought of the old proverb: “Never judge a book by its cover.”
[post_title] => OF BOOKS AND COVERS [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => of-books-and-covers [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2019-03-27 03:37:38 [post_modified_gmt] => 2019-03-27 03:37:38 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=677 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 672 [post_author] => 36 [post_date] => 2019-01-27 23:29:14 [post_date_gmt] => 2019-01-27 23:29:14 [post_content] =>
Niagarské vodopády v januári 2019.
Niagara Falls in January 2019
[Best_Wordpress_Gallery id="5" gal_title="All images"] [post_title] => Winter at Niagara - Zima na Niagare [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => stacho-winter-at-niagara-zima-na-niagare [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2019-03-27 03:38:33 [post_modified_gmt] => 2019-03-27 03:38:33 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=672 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 1175 [post_author] => 217 [post_date] => 2018-12-01 08:01:38 [post_date_gmt] => 2018-12-01 08:01:38 [post_content] =>
Kto by si s láskou nespomenul na obdobie detstva, obdobie bezstarostných hier a štastných chvíľ…Každoročne deti s túžbou očakávajú príchod Vianoc, pretože vtedy prichádza aj Ježiško… a prináša darčeky. Mamka sa zvŕta v kuchyni, otec chystá vianočný stromček a deti s napätím očakávajú, kedy príde tá vytúžená chvíľa.
Obdobie Vianoc patrí medzi najradostnejšie sviatky roka. Predchádza mu adventné obdobie, ktoré trvá 4 týždne. Toto obdobie je oddobím stíšenia a prípravou vnútra na stretnutie s tým najväčším Darom, malým Ježišom v betlehemských jasliach. V kostole i našich domovoch sú pripravené adventné vence, na ktorých sú 4 sviece, ktoré s postupujúcimi týždňami prinášajú svetlo a symbolizujú tak príchod Svetla sveta. Voľakedy bývalo zvykom, že sa v čase adventu nekonali zábavy ani svadby, aby sa tým dalo viac vyniknút tichu, ktoré symbolicky vytvára očakávanie… Gazdinky poriadne vydrhli dom, robilo sa veľké upratovanie, všetko sa muselo blýskat čistotou. Popritom si blízki navzájom pripravovali malé prekvapenia pod vianočný stromček a snažili sa aspoň symbolicky urobiť tomu druhému radosť, obdarovať ho. Dnes je trendom, že deti píšu Ježiškovi list a rodičia sa snažia, aby Ježiško každý rok naozaj prišiel.
Po uplynutí 4 týždnového obdobia prichádzajú Vianoce. Čaro týchto sviatkov je v tom, že je rodina spolu, že sa nachvíľu všetko zastaví a človek dokáže vnímať aj to, na čo nemá bežne čas. V tomto čase sú si ľudia akýsi bližší a dokážu načrieť hlbšie do vrecka a podeliť sa aj s tými menej šťastnými.
U nás doma sme na Štedrý den vstávali už skoro na svitaní, pred východom slnka a nasadli do auta. “ A ja vam vinčujem šicko dobre, čo od Pana Boha požadače, ščešče, zdrave, hojné Božské požehnanie, žeby vas tak Pan Boh požehnal, jak z neba svata rosa leci.Pochválený buc Ježiš Kristus! Takto znel náš vinš a ním sme prebúdzali starých rodičov, ktorí bývali na dedine. Celý Štedrý deň sa niesol v znamení príprav slávnostnej večere, na ktorej boli prítomní všetci a keď sa zdalo, že by niekto mal ostať sám, tak sa preň vždy našlo miesto pri štedrovečernom stole.
Po úvodnej modlitbe, prečítaní Svätého Písma sa začala spoločná večera, ktorá spočívala v niekoľkých chodoch. Ako deti sme ale očakávali, kedy nastane chvíľa vybaľovania darčekov a tak najmladší z nás, vždy išiel pod stromček a priniesol dar. Radosti nebolo konca kraja! Potom prišla na rad rozprávka Tri oriešky pre Popolušku, alebo nejaká iná slovenská klasika a pomaly sme sa chystali na Polnočnú omšu. Ach, aké krásne sú tie vianočné spomienky…Dodnes počujem vrzgot snehu pod čižmami, horúci dych v mrazivej noci a vnímam to kričiace ticho navôkol. Vidím malinké svetielka v oknách domov a zababušených ľudí náhliacich sa osláviť narodenie nášho Kráľa. V ušiach mi znie mohutný zvuk organu a jasavý spev. V tej tichej presvätej noci sa zrodila Nádej pre svet.
V pokore a chudobe prichádza Ten, ktorý chce priniesť Vianoce do srdca každého z nás. Sníma smútok a bolesť a dáva zmysel každému krížu.
Nech sú aj vaše tohtoročné Vianoce štastné, nech v nich nájdete hĺbku tajomstva betlehemskej noci a nech aj po ich skončení Vianoce vo Vás zotrvajú. Vianoce sú, keď nemáš v srdci hriech!
Prevzaté z 1. čísla Slova z Britskej Kolumbie, December 2007
[post_title] => Vianoce v srdci [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => vianoce-v-srdci [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2019-03-27 03:39:38 [post_modified_gmt] => 2019-03-27 03:39:38 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=1175 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 354 [post_author] => 31 [post_date] => 2018-01-04 07:18:00 [post_date_gmt] => 2018-01-04 07:18:00 [post_content] =>
Slovenskú verziu tohoto článku si môžete prečítať tu.
When I was in my mommy‘s belly, Mr. Vrba, the baker who had a bakery on Zafortna Street in Bánovce, served both, the partisans from Uhrovec (fighting agains Germans) and the German soldiers from Trencin as well. Partisans came to take bread on Monday, Germans on Tuesday, partisans on Wednesday, Germans on Thursday. The baker was well organized. Only when one group or the other was mistaken and met at the Vrba’s bakery, there was a war. My older brother, Stefan, who was a barber and who has already died, told me about it. He saw it „with his own eyes“. Although the truthfulness of stories of the barbers can be questionable, I trusted my older brother because he was older and stronger.
When I was born, the first wave of Russian troops had crossed our town of Banovce. In the front room of our dwelling there were seven lightly wounded, resting Russians, and I was born in the back room. It was May the 1st 1945, the feast of „Sv. Jozefa Robotnika“ (St. Joseph, the worker), so my mom Jozefina and my dad Jozef, wanted to give me name Jozef. But six of the seven Russians occupying our front room wanted me to wear their name, Ivan. As they were six and had machine guns, Mom promised so, hesitantly. My parents used to say that they got one litter of vodka from the Russian soldiers to celebrate my birth. Whether it was true or not, I do not know. My old brother, who was a barber, told me about it and I had to believe him because he was older and stronger ...
When the front passed our town and the Russians left, my mother brought me to the church and let me to be baptized Jozef.
Now I live in Vancouver, British Columbia, Canada. Together with a group of enthusiasts we occasionally publish the magazine „Word from British Columbia“ (www.slovozbritskejkolumbie.ca/kiosk).
This brief curriculum vitae - biography mentions only to my birth and what I am doing now, 73 years later. The period between these two time points is a journey full of attempts to figure out who I am and why I am living on the Earth. My search ended up many times in dead-end avenues. This search was marked by being born to a father, a simple worker - communist and to a mother, a simple haus woman - a convinced Catholic.
It was a time when I loved both my parents equally. It is the period of holding the honorary pioneer guards at Stalin's and Gotwald's fictitious cofins, as well as the honorary altar boy guards at the fictitious Christ Grave on Good Friday and Holy Saturday; it was a period of childish naivety, when both honor guards were equally fascinating.
It was a period of "hard" socialism in Czechoslovakia in the 1950s, hopes for change in the 1960s, that ended by invasion of „friendly armies“ in 1968, attempts to change the situation during the 1970s „normalization“, and resignation and emigration in the mid-1980s.
It is also a period of joy and peace that I find in every moment of my life living under the Canadian „Old Age Security Act“.
30 years ago, it was already in Canada, I had a dream. Slovaks living in Slovakia and all generations of Slovak emigrants living abroad have lived in mutual understanding and love. Slovaks in Slovakia understood why Slovaks living abroad emigrated and Slovaks living abroad understood why the Slovaks in Slovakia stayed in Slovakia. The former were to help the latter and vice-versa. This dream left a lasting trace in my mind. This dream keep me on my tippy toes, keeps me trying to do something that will help to fulfill this dream.
Nearly 20 years ago I started www.sk-bc.ca. I was "smart". I managed to run a web server on my home computer, which I had under the desk in my office, I ordered a permanent IP address from TELUS and I began to publish stories from lives of Slovaks living abroad in the form of manually prepared pages in HTML. Just so, without protection. It did not take long and the home page of my web site became black. After a moment, a message appeared in Spanish and English that some of the boys-hackers from Brazil had moved in there and destroyed all my content.
It had to start again. This time I found a company that provided a web site hosting services with protection and I created mu website using one of the first CMS, NUKE. Everything seemed right, my webmaster's life of the web portal was beautiful. But NUKE has to be kept up-to-date, installing new and new versions of NUKE, as hakers have always found a "hole" in the open source software that they used to access the web server and doing there what they wanted. For a long time, I've "kept up" with the new versions until a big problem emerged . ...
... Here, I will continue my attempts to create websites for Slovaks living abroad ...
Why am I writing all this?
Because my dream of unity and understanding in Slovak Diaspora and between Slovaks in Slovakia and abroad is still alive. This dream makes me continue to find a common platform for mutual communication of the entire Slovak Diaspora.
Will you help me to fulfill this dream?
My vision is that this Slovak Diaspora Information Store shall inspire people, shall encouraged them, let them know that they are important for the life of Slovak Diaspora, that they can change either their environment or themselves ...
It is not important if we like coffee or tea, it is more important to care about each other and, in that way, we can together improve the Slovak Diaspora.
Here are randomly chosen key words that shall characterize this Blog and eDocument Store:
justice, friendship, community, your roots, children, youth, elderly, information, joy, peace, eternity, understanding, beauty, truth, goodness, personal growth, safety, happiness, ...
... There will be a plan how to fulfill this dream ...
=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 389 [post_author] => 37 [post_date] => 2008-12-31 20:47:03 [post_date_gmt] => 2008-12-31 20:47:03 [post_content] =>
So, in 1938 the family saw us off on our epic journey from Juskova Vol’a to BC, Canada. Many family members came with us to the train station in Vranov where we all said our teary goodbyes. We traveled on an electric train to Kosice, and from there we took a regular train to Prague where doctors subjected us to another 3 or 4 health examinations. In those days immigrants had to be cleared by Canada’s own doctors before entering the country.
Leaving Prague we couldn’t find room in the train’s third class compartment, therefore we were put into the first class section. From our humble home the first class seats we had were really something for us to see and to use.
From Prague we went to Paris where we stayed for a day or two, I am not sure exactly for how long, but I do remember going on a foot tour with a guide to see the cathedrals and churches, and we went to some hot baths too.
From Paris we went to Le Havre where we stayed in the immigration building for those who were traveling to Canada. We had a room with a washbasin, but there was only one toilet for two floors. One time there was an old man using the toilet while we kids waited outside. Some of the kids were crying in panic because they wanted the washroom urgently. After yelling and yelling for the man to come out quickly, another man came along and pushed in the toilet door, took the man out and threw him down the stairs. He was still with his pants down. No one cared. With that the kids rushed in 2 at a time to pee in the toilet.
From La Havre we went to Liverpool where the ship didn’t dock, but anchored off shore. I remember looking over the side of the ship to watch a tugboat that brought out a bunch of people who were heading for Canada as well.
After 9 ½ days at sea on the Cunard ship, Antonia, we arrived in Halifax on April 3, 1938. During that time for three days we were not allowed on deck because of stormy weather and a rough sea that pounded over the sides of the ship. The majority of the passengers were sea sick, including my mother. I never became sick, and found a friend on the ship. The galley cook befriended us and fed us any time we wanted. We couldn’t speak his language either, but he was good to us.
Coming from land-locked Central Europe we had never experienced the ocean before so we couldn’t even imagine what it would be like to be out of sight of land for day after day. All the women on the ship were praying most of the time. After the 3rd day there were porpoises swimming along something for us to see.
From Halifax we picked up the steam train and we were assigned to a multi-lingual agent who came with us to Winnipeg. The train was noisy with only wooden benches, which we sat and slept on for the long journey across the dominion to Vancouver. We would open the windows and feel the breeze and watch with awe as the scenery sped by us.
We met some of our family on the Montreal station. Before we were allowed to see them they had to be checked out by the officials because it was known that shysters used to fleece immigrants out of their money. When my mother convinced the officials that these people were our relatives we were allowed to spend a few hours with them on the train before we set off on our journey once more.
The next stop was Winnipeg where the agent and other families traveling in the group left us. The agent took all those who were going to farm off the train, now we were left along with a woman and her daughter who was about my age. Not knowing English we had no one to help us anymore. My mother went off the train with the other lady when they bought bread and sausage for us to eat until we arrived in Vancouver.
At Regina the woman and her daughter left the train. Before parting, my mother and this lady hugged and kissed each other. I expect they were both apprehensive about their futures. Now we were all alone in a new country with a language we didn’t understand.
The conductor must have sensed our fear because he rarely left our car. During one night the train must have stopped somewhere while we were both fast asleep. In the morning light both my mother and I were scared to see there was a black man sitting in our compartment who was dressed from top to bottom in white – hat down to his shoes. We had never seen or heard of a black skinned person before, nor even seen a person dressed completely in white. My mother though he was the devil himself so she prayed and prayed. The conductor saw the fear on our faces so he never left our compartment at all to make us feel secure. About a day or so later the Negro left the train and we gave a sigh of relief.
Like all young kids, especially when they are cooped up, I used to run around the cars. In one car a man gave me some gum. But I didn’t know what gum was and thought is was candy so I chewed on it, then swallowed it. The man said, “No, no, no,” and he asked me in English what was my nationality but of course I couldn’t understand him. He asked again in Polish. Now I could understand that he was asking me to take him to my mother, and I did. Mum was so pleased to have someone to talk with at last, because between her Slovak and his Polish it allowed them to communicate. Even still, the conductor still kept a watchful eye on my mother. With the Polish man’s help we were able to buy more food for the rest of our journey.
When we arrived in Vancouver he helped us off the train and took us to my father who was waiting for us. Dad thanked him for taking care of my mother and me. I had no memories of my father because I was just an infant when he left home. I cannot tell you how it feels to see your father that you never knew. I saw Mum and Dad hugging away and kissing, she cried and cried, and I just stood there with a feeling of “Hey Mum, who is that?”
We were in Vancouver for three days. On my father’s instruction, Mrs. Toth took Mum to a beauty shop. Mum was unknowingly taken to have her waist length hair that she wore in a bun, cut short. Dad told her when she got back to the Toth’s where we were staying that she was in Canada now and had to look Canadian. Mum cried and cried for days afterwards at losing her hair and for many years she kept that long bundle of her cut hair wrapped up and stored in her dresser drawer.
After our short stay in Vancouver we carried on the journey by taking the ferry to Nanaimo, and from there we traveled by bus to Duncan. I was so excited on the bus because I could see our parcels strapped to the top of the bus traveling ahead of us. We had a stop over in Duncan and then on to Cowichan Lake.
On May 1st, 1938 age 10+ I started school in Grade 1 because I knew no English words except “kiss my ass” and I was slapped for saying that!
[post_title] => From Juskova Voľa to Cowichan Lake, British Columbia [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => from-juskova-vola-to-cowichan-lake-british-columbia [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2019-03-27 03:40:43 [post_modified_gmt] => 2019-03-27 03:40:43 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=389 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 734 [post_author] => 149 [post_date] => 2007-12-01 21:06:27 [post_date_gmt] => 2007-12-01 21:06:27 [post_content] =>
Dostal si život ako dláto
a srdce miesto kladiva.
Ostatok bol len tvrdý mramor...
A každý dych je jeden úder
na biely balvan, ktorý iskrí.
Na jeho temä namáhaš sa
a je to výstup veľmi príkry.
Poznania zhŕňaš malé špetky,
zápletky drobné veľkej drámy,
denne sa s nimi spolurodíš
a buduješ z nich svoje chrámy.
Niekedy trafíš na studienku
a ochutnáš z nej prudkú radosť
v srdci ti pritom čosi šepká,
že nájdeš azda večnú mladosť...
Kreš ale ďalej, neúnavne
a nehľaď dolu, ale dohora.
Hoc roky vädnú ako lístie javora
tvár tvoja vynára sa z mramora.
Mikuláš Šprinc (1914-1985)
To je básnické vyjadrenie životného postoja málo známenho slovenského emigrantského básnika Mikuláša Šprinca (1914-1985). Táto báseň v uplynulých dvanástich rokoch ovplyvnila aj môj postoj k životu. Ona spôsobila, že som začal vydávať časopis Slovo z Britskej Kolumbie, že som začal vyvíjať webové stránky www.sk-bc.ca a www.slovozbritskejkolumbie.ca. Ona spôsobuje, že navštevujem v jarnom semestri 2019 dva kurzy v SFU (Simon Fraser University), História európy v 20.storočí a Ako budovať profesionálny profil na webe.
Čo na mňa najviac zapôsobilo v básni Mramor a tvár? Je to verš „Poznania zhŕňaš malé špetky, zápletky drobné veľkej drámy, ...a buduješ z nich svoje chrámy“.
Na základe akých špetiek poznania si dnes budujeme svoje chrámy? Kto a čo sa snaží ovplyvniť naše poznanie reality? Odpovedzte si sami. Mne to stále vychádza tak, že ak si nedám pozor a nesnažím sa sám dopracovať sa k pravde, tak sú to médiá, ktoré mi „pravdu“ podstrčia.
Pred 100 rokmi sa správy šírili omnoho pomalšie než sa šíria dnes. Bolo to v čase, keď masové médiá neboli takou aktívnou hnacou silou našich životov. Človek získaval denné novinky zo svojej komunity žijúcej v rodnej dedinke alebo mestečku. Zlých správ bolo poriedko a obyčajne sa týkali prírodných nešťasti. Sem-tam požiar, povodeň, krupobitie. Občas sa niekto sa utopil, z nešťastnej lásky sa dal zverbovať k vojsku alebo odišiel naskusy do Ameriky. Človek trávil väčšinu denného času prácou alebo v rodine. Správy sa širili spravidla ústnym podaním.
Obraz súčasného života je úplne odlišný. Vytvorili sme spoločnosť, ktorá trénuje špecialistov – reportérov, žurnalistov, spravodajcov. Posielame ich po celej zemeguli s fotoaparátmi, nahrávačmi, video-kamerami, aby zbierali a zaplavovali nás deprimujúcimi informáciami, vzbudzujúcimi strach, hrôzu, nenávisť.
Alebo nám média ponúkaju falošné vzrušenie vo forme pornografie a hazardných hier. Alebo nás nútia byť účastníkmi politických a personálnych potyčiek, hlavne takých, kde sa udiera pod pás.
Sarkastickými zosmiešňujúcimi dialógmi sú preplnené mnohé zábavné televízne seriály. Česť a uznanie patrí všetkým tým informačným kanálom, ktoré tak nerobia.
Náš blog a elektronický kiosk Slovenská Diaspóra sa chce vyhnúť takýmto typom správ. Chceme sa sústrediť
- na pozitívne, nie na negatívne stránky emigrantského života
- na inšpiračné, nie na depresívne stránky života
- na kooperáciu, nie na konfrontáciu
- na dobrú skúsenosť, nie na rozporuplné názory
- na to čo nás spája, nie na to čo nás rozdeľuje
Chceme hlavne, hoci nie výlučne slúžiť kultúrnym, spoločenským, duchovným a národným potrebám Slovákov žijúcim v Slovenskej Diaspóre.
Teším sa na spoluprácu s vami, s návštevníkmi blogu Slovenská Diaspóra. Veď máme toľko spoločného …
Jožo Starosta
[post_title] => Mramor a tvár [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => mramor-a-tvar [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2019-03-27 03:41:36 [post_modified_gmt] => 2019-03-27 03:41:36 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=734 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 329 [post_author] => 31 [post_date] => 2007-01-03 07:10:52 [post_date_gmt] => 2007-01-03 07:10:52 [post_content] =>
The proposed Blog and eDocument Store shall serve the Slovak Diaspora to collect and share
- blogs
- eBooks
- eMagazines
- ePapers
that are related to the lives of people living in the Slovak Diaspora
- back, in the past time (Slovak Diaspora History)
- in the present time (Slovak Diaspora Daily Reality)
- in the future time (Slovak Diaspora Vision and Forecast)
eBooks, eMagazines and ePapers shall be refered to as eDocuments
[post_title] => eDocument Store [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => edocument-store [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2019-03-27 03:44:38 [post_modified_gmt] => 2019-03-27 03:44:38 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=329 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 326 [post_author] => 2 [post_date] => 2007-01-02 07:05:28 [post_date_gmt] => 2007-01-02 07:05:28 [post_content] =>
The Slovak diaspora refers to both historical and present emigration from Slovakia, as well as from the former Czechoslovakia. The country with the largest number of Slovaks living abroad is the United States of America.
=====================================
WP_Post Object ( [ID] => 286 [post_author] => 2 [post_date] => 2007-01-01 06:52:31 [post_date_gmt] => 2007-01-01 06:52:31 [post_content] =>
Slovakia, officially the Slovak Republic (Slovak: Slovenská republika), is a landlocked country in the heart of Europe. It is bordered by Poland to the north, Ukraine to the east, Hungary to the south, Austria to the west, and the Czech Republic to the northwest.
Slovakia's territory spans about 49,000 square kilometres (19,000 sq mi) and is mostly mountainous. The population is over 5.4 million and consists mostly of Slovaks. The capital and largest city is Bratislava. The official language is Slovak.
For more information visit https://en.wikipedia.org/wiki/Slovakia
[post_title] => Slovakia [post_excerpt] => [post_status] => publish [comment_status] => open [ping_status] => open [post_password] => [post_name] => welcome [to_ping] => [pinged] => [post_modified] => 2019-04-03 23:04:23 [post_modified_gmt] => 2019-04-03 23:04:23 [post_content_filtered] => [post_parent] => 0 [guid] => https://starosta.ca/?p=286 [menu_order] => 0 [post_type] => post [post_mime_type] => [comment_count] => 0 [filter] => raw ) 1=====================================
Predal kona za psicka