Esej o príčinách 1. svetovej vojny, mierových zmluvách a ich dôsledkoch
Jesenný seminár 2018
V septembri 2018 som sa prihlásil na 6-týždňový seminár v na SFU v Burnaby (Simon Fraser University) pre seniorov (55 plus). Stálo ma to 130 kanadských dolárov. Seminár sa volal „Príčiny 1.svetovej vojny, mierové zmluvy a ich dôsledky“.
Navyše som si priplatil 20 dolárov, aby som mohol napísať záverečnú esej. Vlastne, esej som mohol napísať aj zadarmo, ale tých 20 dolárov bolo za to, že si ju proferor aj prečíta a napíše mi svoj názor na môj názor J.
Predkladám vám slovenský preklad mojej eseje. Pôvodná anglická verzia eseje je na ………….
Esej o príčinách 1.svetovej vojny, mierových zmluvách a ich dôsledkoch
(Jozef Starosta: Moja skúsenosť zo seminára PLUS256-VA1187 a z môjho života)
Coquitlam, Britská Kolumbia 2018-nov-02
Deň Dušičiek
Dnes je Deň Dušičiek. V gréckej a rímskej mytológii, červené makové kvety používali ako obetný dar mŕtvym. V súčasnosti ich ľudia nosia na prsiach (veľakrát vo forme červených karafiátov) ako prejav spomienky na vojnové obete. Na cintorínoch je v tomto čase oveľa viac návštevníkov.
Zamýšľam sa však nad tým, koľkí z nich (z tých ľudí, ktorí navštevujú cintoríny a hrdo nosia červený makový kvet na klope svojho kabáta) si spomenú na všetky obete 1.svetovej vojny…
Ja si spomínam. Prečo?
Môj starý otec, Jozef Starosta (I), ktorého krstné meno zdedil môj otec, Jozef Starosta (II), bol občanom Rakúsko-Uhorska[1], špecificky toho územia, ktoré sa vtedy nazývalo “Horné Uhorsko” a dnes tvorí podstatnú časť Slovenska a či Slovenskej Republiky. Keď mal 39 rokov vypukla 1.svetová vojna. Musel ísť bojovať za cisára Františka Jozefa. Z vojny sa nevrátil. Rodinná tradícia hovorí, že padol v Druhej bitke pri rieke Pijave. Toto je jeden z dôvodov prečo sa zamýšľam nad obeťami 1.svetovej vojny v tento Deň Dušičiek.
Prečo som sa prihlásil na tento kurz?
Chcel som lepšie porozumieť prečo môj dedo, Jozef Starosta (I), musel zomrieť vo veku 43 rokov bojujúc za záujmy niekoho iného. Chcel som lepšie porozumieť prečo sa môj otec, Jozef Starosta (II), musel stať “hlavou rodiny”, hoci v tom čase, keď vypukla 1.svetová vojna mal iba 11 rokov. Chcel som lepšie porozumieť prečo ľudia nosia červené kvety maky na klope svojich kabátov. To bol prvý dôvod.
Pred 100 rokmi, r.1918, po skončení 1.svetovej vojny, vzniklo viacero nových štátnych útvarov. Jedným z nich bolo Česko-Slovensko, neskôr Československo. Cítim, že Češi, Slováci a iné národy a národnosti, ktoré tvorili novovznikajúci štát, nemali rovnaké očakávania od spoločného štátu.
Napríklad, asi väčšina Slovákov očakávala, že nový štát bude štátom dvoch bratských národov, Slovákov a Čechov, žijúcich spoločne ao dve rovnocenné entity majúce v novej republike rovnaké povinnosti a privilégiá. Myslím, že to bolo vyjadrené v tej „pomlčke“ v mene republiky, Česko-Slovensko.
Mnoho Čechov, hlavne českých politikov, hľadeli na novú republiku ako na obnovenie Českého kráľovstva, ktoré bude zahŕňať aj slovenské zeme vrátane jeho obyvateľstva a snažili sa o vytvorenie jedného „národa“ nazývaného Českoslováci alebo Čechoslováci, a to bolo neskôr vyjadrené pomenovaním štátu na Československo[2].
Dúfal som, že sa dozviem viac ako a za akých okolností vzniklo Česko-Slovensko / Československo. To bol môj druhý dôvod prečo som sa prihlásil na tento kurz.
Narodil
som sa na konci 2.svetovej vojny, 1.mája 1945, v jednej izbe dvoj-izbového
bytu. V druhej izbe boli unavení Ruskí vojaci, niektorí z nich
ranení. Bolo to obdobie, kedy východný front 2.svetovej vojny prechádzal cez
naše mestečko, Bánovce nad Bebravou.
Vyrastal som v komunistickom štáte, ktorý počas môjho života zmenil niekoľkokrát svoje meno[3] [4]. Učil som sa históriu založenú na komunistickej ideológii, ktorá nebola 100% v súlade so skutočnosťou. Návštevou tohoto kurzu som sa chcel dozvedieť ako vyzerá pohľad súčasného „západného“ historika na históriu 1.svetovej vojny a medzivojnového obdobia. A to bol môj tretí dôvod, prečo som sa prihlásil na tento kurz.
Čo som sa naučil? Že okolnosti sú dôležité
Mám rád históriu. Hoci žijem 30 rokov v Kanade[5], stále sa cítim aj Slovákom. Takže som polovičný Slovák a polovičný Kanaďan. Mám rád slovenskú históriu. Ale väčšinu historických dokumentov, ktoré som mal možnosť študovať boli od slovenských alebo českých autorov, a tí mnohokrát opisovali históriu slovenského a českého národa zo svojej lokálnej perspektívy. Tento kurz mi poskytol oveľa širší pohľad, pohľad „z väčšej výšky“, pohľad na celú Európu ba miestami až celosvetový pohľad.
Mnoho udalostí v živote slovenského národa vyzerajú rozdielne z lokálneho „slovenského“ pohľadu a z pohľadu európskeho alebo celosvetového. Jedným príkladom môže byť Pittsburská Dohoda, dohoda medzi prof. T.G.Masarykom, budúcim prezidentom Česko-Slovenska a reprezentantmi slovenských a českých organizácií v Amerike v máji 1918.
Pre mnohých Slovákov to bol veľmi dôležitý, podstatný (kruciálny) dokument, ktorý definoval rovnakú pozíciu slovenského a českého národa v budúcom Česko-Slovensku.
Z pohľadu Dohodových mocností (hlavne Francúzska a Anglicka) a USA bola Pittsburská dohoda iba jeden z mnohých čiastočných dokumentov, ktoré podporovali kauzu vytvorenia Česko-Slovenska.
Keď raz bolo Česko-Slovensko na mape Európy, Pittsburská Dohoda už (možno) nebola pre „Veľké mocnosti“ taká dôležitá, hoci pre slovenských politikov, ktorí chceli, aby slovenský národ sa tešil rovnakému uznaniu ako český národ, zostávala táto dohoda veľmi podstatným dokumentom.
Čo som sa naučil? Že skutky sú dôležité a nie slová
Naučil som sa, že slová nie sú v politike veľmi dôležité. „Ľudský jazyk dokáže namaľovať obrazy, ktoré ľudské oko nikdy neuvidí“ – tak hovorí staré čínske porekadlo. Skutky sú dôležitejšie.
Medzi „veľkými mocnosťami“ (Nemecko, Anglicko, Francúzsko, Rusko, Rakúsko-Uhorsko, Taliansko, Otomanská ríša) bolo v rokoch 1880-1914 uzatvorených veľa rôznych písomných a ústnych zmluv a dohôd, a predsa svet skončil v krvavej 1.svetovej vojne, ktorá spôsobila smrť 20 miliónom ľudí.
Napríklad Nemecko, Rusko a Rakúsko-Uhorsko podpísali a vytvorili r.1881 Ligu troch cisárov a aj tak Nemecko a Rakúsko-Uhorsko bojovali v 1.svetovej vojne proti Rusom.
Nemecko, Rakúsko a Taliansko podpísali r.1882 Trojitú Alianciu, a predsa Rakúsko bojovalo proti Taliansku.
Nemci a Rusi podpísali r.1887 Pakt opätovného uistenia a jednako sa navzájom zabíjali v 1.svetovej vojne (a to nehovoríme ešte o 2.svetovej vojne).
Vmysli mi vyvstáva otázka, ktorá čaká na uspokojivú odpoveď: „Nakoľko môžeme veriť zmluvám, dohodám a paktom, ktoré sa uzatvárajú v súčasnosti?“
Čo som sa naučil? Že nie vždy platí „Je také sladké a vznešené zomrieť za svoju otčinu“
Dulce et decorum est pro patria mori – tak hovorí latinská verziatohoto tvrdenia. Dozvedel som sa z tohoto kurzu a z Wikipédie, že odhady celkového počtu mŕtvych v 1.svetovej vojne sa pohybujú v rozpätí 9-15 miliónov vojenských strát, ktoré sú zaznamenané v oficiálnych zoznamoch mŕtvych v dôsledku všetkých možných príčin, vrátane 7-8 miliónov padlých v bojoch, 2-3 milióny mŕtvych v dôsledku nešťastí, chorôb alebo zlého zaobchádzania so zajatcami.
Napríklad Rakúsko-Uhorsko stratilo 1.2 až 1.5 milióna vojakov. Pochybujem, že všetci padlí R-U vojaci pociťovali „sladkosť a vznešenosť“ pri umieraní za svoju „otčinu“. Pre mnohých R-U vojakov nebolo Rakúsko-Uhorsko „otčinou“. Pravdepodobne pociťovali, že ich obeť nemá zmysel, význam. Mnohí zomierajúci Slováci, Češi, Poliaci, Ukrajinci,Chorváti, Rumuni alebo Slovinci určite nemali pocit sladkosti a vznešenosti.
Tento môj názor je založený na skutočnosti čo sa stalo s Rakúsko-Uhorským cisárstvom po 1.svetovej vojne.Rakúsko-Uhorsko zmizlo z mapy Európy a vznikli viaceré nové, zväčša etnické štáty.
Čo som sa naučil? Že keď sa mocnosti dohodnú, individuálne štáty sú bezmocné.
Keď sa koncom 18.storočia Rakúsko, Prusko a Rusko rozhodli rozbiť Poľské kráľovstvo, tak to spravili a Poľsko bolo bezmocné a zmizlo z mapy.
Rakúsko r.1908 formálne anexovalo Bosnu-Hercegovinu s tichým súhlasom Nemecka a Francúzsko s Anglickom „prižmúrilo oči“ nad touto anexáciou.
Po 1.svetovej vojne USA, Francúzsko a Anglicko súhlasili, že Rakúsko-Uhorsko treba rozbiť a rozbili ho. Rakúsko-Uhorsko zmizlo z mapy Európy.
USA, Francuzsko, Anglicko a Taliansko potrestali Nemecko (Versaillsslé mierové zmluvy) platením reparácií, vinou za vojnu, demilitarizáciou, odzbrojením a rozpustením nemeckých kolónií. Nemecko bolo bezmocné a jeho reprezentanti museli podpísať mierovú zmluvu.
Francúzsko a Anglicko dovolili Hitlerovi vziať si Sudety a on si ich r.1938 vzal. Nezadlho na to, Hitler napadol Česko-Slovensko (1939), a to zmizlo z mapy a Veľké mocnosti sa veľmi nesťažovali.
V súčasnosti (2018), po 80 rokoch sa mi zdá príliš zjednodušujúce nazývať vládu Slovenskej Republiky[6] v rokoch 1939-1945 „bábkovou vládou“[7]. Super-veľmoci boli ticho, hrozilo rozdelenie slovenského územia medzi Maďarsko a Poľsko. Slovensko bolo bezmocné. Jediným vládcom bolo Nemecko. Vláda Slovenska, v tom čase, spravila, čo bolo v jej silách, aby udržala slovenské územie pre ľudí Slovenska.
Rusko[8] a Nemecko si r.1939 rozdelili Poľsko a ani vtedy „Veľké mocnosti“ nič nepodnikli.
Po 2.svetovej vojne Rusko, Francúzsko, Anglicko a USA „posunuli“ celé Poľsko smerom nazápad a svet bol ticho a Poľsko bezmocné.
Čo som sa naučil? Že keď je štát vojensky silný, keď má svojich vojakov na danom území, vtedy má „pravdu“.
To sa potvrdilo, napríklad, v prípade Turecka, ktoré bolo najskôr potrestané zmluvou zo Sevres (1920) tým, že mu boli odobraté mnohé územia vrátane západných a strednomorských pobrežných území Turecka, ktoré boli prisúdené Grécku alebo spadali do „sféry záujmu“ Francúzska a Talianska.
Ataturk, turecký národný „hrdina“, sa nepodvolil tejto zmluve zo Sevres, postavil armádu, dobyl odobraté územia, ktoré patrili Grécku alebo boli pod Francúzskou a Talianskou správou[9] a vynútil si novú zmluvu, zmluvu z Lausanne (1923), ktorá bola omnoho „priateľskejšia“ voči Turecku. Francúzi, Angličania a Američania nemali žiadne „bagandže“ na spornom území[10], tak zákonite tieto krajiny „nemali pravdu“ a „pravdu“ malo Turecko.
Čo som sa naučil? Ak túžiš po mieri, pripravuj sa na vojnu.
Naučil som sa, že víťazní spojenci precenili svoje víťazstvo nad Centrálnymi mocnosťami a (pravdepodobne) sa uspokojili s rôznymi mierovými zmluvami a podcenili dopad Vesailskej mierovej zmluvy na Nemcov a, súčasne, podcenili schopnosť Nemecka vybudovať novú armádu. A výsledok? O 20 rokov neskôr bola Európa opäť v ďalšej vojne, v 2.svetovej vojne.
Získal som odpovede na svoje otázky? Rozumiem lepšie prečo môj dedo musel zomrieť vo veku 43 rokov za záujmy niekoho iného?
Áno, rozumiem tomu lepšie, ale nemám jednoduchú, priamu odpoveď.
- Nebola to iba francúzska túžba a snaha o revanš voči Nemecku.
- Nebola to iba nemecká túžba a snaha ovládať Európu.
- Nebola to iba ruská túžba a snaha ovládať Balkán.
- Nebola to iba rakúska anexácia Bosny-Hercegoviny.
- Nebola to iba vražda Františka Ferdinanda.
Nebola to iba … a zoznam udalostí a skutočností, ktoré same osebe neboli príčinou 1.svetovej vojny, môže pokračovať. Bola to ich kombinácia?
Paralelne s týmto kurzom som si čítal knihu „12 pravidiel života“ od Jordana Bernta Petersona, kanadského klinického psychológa a profesora psychológie na Torontskej Univerzite. Jeden z jeho uzáverov je, že v evolúcii ľudstva PORIADOK a CHAOS periodicky nahrádzajú jeden druhého. Statický PORIADOK zanedbáva evolučné zmeny, ktoré vytvárajú ohniská CHAOSU. Krok za krokom je väčší a väčší CHAOS, až nakoniec PORIADOK skolabuje. Potom, obrátene, z CHAOSU vyrastá nový PORIADOK.
Po vypočutí si prvých dvoch prednášok tohoto kurzu sa mi zdá, že teória PORIADKU a CHAOSU môže vysvetliť prečo vznikla 1.svetová vojna a prečo môj dedo zomrel.
Viem toho viac ako a prečo vzniklo Česko-Slovensko?
Áno, po navštevovaní prednášok tohoto kurzu viem toho viac o tejto problematike. Naučil som sa, že Wilsonových „14 bodov“ bolo najdôležitejším momentom kolapsu Rakúsko-Uhorska a vytvorenia Čessko-Slovenska. Mapa zo štúdijných materiálov (pozri vyššie) a jej vysvetlenie osvetluje mnohé z mojich otázok. „Vrhá tiež viac svetla“ do problematiky spoločnej hranice medzi medzi Slovenskom a Maďarskom a do problematiky súčasného spoločného života Slovákov a Maďarov žijúcich na území Slovenskej Republiky. Túto problematiku som nemal možnosť študovať počas môjho života na Slovensku, ani sa na ňu pozrieť v širších súvislostiach.
Dúfal som, že sa viac dozviem o Česko-Slovenských Légiach na Sibíri, ktoré v období roku 1918 plne ovládali trans-sibírsku železnicu a nedovolovali nemeckým zajatcom vracať sa na západný front. Ale udalosti a priebeh 1.svetovej vojny neboli predmetom týchto prednášok.
Poznám lepšie pohľad západného historika na históriu Strednej Európy v čase 1.svetovej vojny a v medzivojnovom období?
Áno, poznám. Po vypočutí šiestich prednášok a zhromaždení 125 strán štúdijných materialov chápem omnoho lepšie jednak samotnú problematiku vojnových a medzivojnových období v Európe a tiež vedomostnú základňu, z ktorej prednášajúci čerpá. Môj pohľad, pochop a vedomosti by boli ešte bohatšie, ak by som si preštudoval všetky odkazy na doporučené zdroje, ktoré nám prednášajúci Mr. Garret H. Polman dal.
Bonus
To čo som neočakával a čo považujem za bonus kurzu boli prednášky o krajinách a štátoch Stredného Východu, ktoré vznikali po 1.svetovej vojne rozpadom Otomanskej Ríše, o roli, ktorú hrali Angličania a Francúzi a o tom, ako iba málo politikov v tom čase chápala dôležitosť nafty…
Rovnako prednáška o Britskom Domíniu a o postupnom získavaní autonómnosti krajín domínia[11] bola pre mňa bonusom a “otvorila” mi oči.
Ďakujem.
Záver
Som rád, že som sa prihlásil na tento kurz a teším sa na ďalšie historické kurzy, ktoré bude viesť Mr. Polman.
Jozef Starosta
2018-nov-05
[1] Anglické pomenovanie „Austria-Hungary“ je trošku mätúce. Slovenský jazyk, podobne ako iné slovanské jazyky, používa dve mená, Maďarsko – Hungary, na pomenovanie krajiny, ktorá vznikla po 1.svetovej vojne a Uhorsko, ktoré pomenováva územie známe ako krajiny patriace pod Sväto-Štefanskú Korunu, ktoré (Uhorsko) sa pridalo r.1867 k Rakúsku a vytvorilo tak Rakúsko-Uhorsko a nie Rakúsko-Maďarsko (Austria-Hungary). Nenašiel som anglický ekvivalent pre „Uhorsko“.
Podľa môjho pozorovania je pre mnohých slovenských historikov tento rozdiel (Uhorsko ó Maďarko) veľmi dôležité, pre mnohých maďarských historikov je to nezmysel (rozdielu niet) a pre mnohých anglicky hovoriacich historikov je tento rozdiel nepodstatný.
[2] Možno tieto rozdielne pomenovania nového štátu sa môžu zdať anglicky hovoriacemu historikovi ako nepodstatné, ale história 70 rokov Česko-Slovenska / Československa ukázala, že boli veľmi dôležité. V súčasnosti žijú Slováci a Češi v dvoch nezávislých republikách, v Slovenskej republike a v Českej republike.
[3] Československo (1945), Československá socialistická republika(1960), Česko-slovenská Federálna Republika (1990), Česká a Slovenská Federálna Republika (later 1990), 2 nezávislé republiky (1993): Slovenská republika a Česká republika
[4] Mali sme v parlamente aj „pomlčkovú vojnu“. V rokoch 1960-1990 bolo oficiálne meno štátu Československá Socialistická Republika. Mesiac po „zamatovej (nežnej)“ revolúcii, v decembri 1989, prezident Václav Havel vyhlásil, že slovíčko „socialistická“ má byť vypustené z oficiálneho názvu. Takže názov štátu mal byť „Československá republika“, tak ako sa spoločný štát volal v rokoch 1920-1938 a v rokoch 1945-1960. Slovenskí politici však pociťovali, že toto pomenovanie zníži postavenie Slovenska v novom štáte a žiadali, aby sa mena dala pomlčka (t.j. Česko-Slovenská Republika) rovnako, ako sa náš spoločný štát nazýval v rokoch 1918-1920 a znovu v rokoch 1938-1939. Prezident Havel potom pozmenil svoj návrh na Republika Česko-Slovenská, ktorý ale nevyhovoval českým politikom, ktorým to pripomínalo Mníchovskú dohodu z r.1938, kedi nacistické Nemecko zabralo Sudety.
[5] Mám rád Kanadu, veľmi si vážim, že nás, celú rodinu, Kanada prijala po našom úteku z Československa r.1986. Som hrdý, že som aj Kanaďan, mám rád ľudí, prírodu, kanadský stýl života.
[6] Slovenskou Republikou tu nazývam to územie, ktoré Slovensku zostalo po Viedeňskej arbitráži (8.okt. – 2.nov 1938)
[7] Vládu Slovenskej republiky zvolila Slovenská Národná Rada
[8] Bol to už Sovietsky Sväz
[9] Dokonca dobili naspäť Konštantinopol
[10] Nemali tam svojich vojakov
[11] Kanada, Austrália, Nový Zéland, Newfoundland, Južná Afrika, Írsko, India, Pakistan a Ceylon (Sri Lanka)
