Veľký Piatok, globalizácia a lokálpatriotizmus

Dnes je Veľký Piatok, veľký sviatok kresťanského sveta. Prvýkrát ho prežívam sám. Po mnohé roky sme vždy na Veľký Piatok mávali „zemiaky pod kračka“ (neviem ako sa to presne píše, ale tak to znelo – slovenský jazyk je fantastický – píš ako počuješ). Sú to uvarené zemiaky zmiešané s kyslou kapustou a maslom. To  by som mohol zvládnúť aj sám. Lenže nemám doma ani zemiaky ani kapustu.

Dnes je Veľký Piatok. V Britskej Kolumbii, aj keď je proklamovaný multikulturalizmus, mnohé obchody, úrady a podniky sú zavreté. Vychádzam na ulicu a pred jedným obchodom je vyložená zelenina a ovocie. Chlapík vykladá čerstvý tovar. Vidím tak aj zemiaky. Chvála Bohu. Pýtam sa ho či majú aj „sauerkraut“ – kyselú sudovú kapustu. Nerozumie. Typujem, že je niekde z Blízkeho Východu. To je asi dôvod, prečo je možno obchod otvorený aj na Veľký Piatok. Vysvetlujem mu „cabbage“ – kapusta, „cut“ – porezaná, „fermented“ – vykysnutá. Pochopí. Vbehne do obchodu a prinesie mi ukázať  pohár s kyslou kapustou. Iba ukázať. Vraví, že je iba pol deviatej a oni otvárajú až o deviatej. Sľubujem, že sa vrátim o deviatej.

Dnes je Veľký Piatok. Mám zrazu pol hodinu voľného času. Tak sa idem trošku „potúlať“. Idem smerom k veľkému nákupnému stredisku. Parkovisko je prázdne. Okolo sa týčia výškové budovy, ktoré tu neboli pred rokmi, keď sme prvýkrát prišli do Coquitlamu.

Dnes je Veľký Piatok. Vrana našla kúsok chleba, vyletela na pouličnú lampu a potroške s ním „zápasí“. Prichádzajú mi na um slovenské porekadlá „vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá“ alebo „vrana vrane oko nevykole“. Na pol hodinu sa cítim ako bezdomovec, voľný, slobodný, bez povinností, ale aj bez domova, sám. Trvá to však iba chvíľu. Lebo už sa blíži deviata hodina a ja sa vraciam do obchodu s blízkovýchodným predavačom.

Dnes je Veľký Piatok, 9:03 ráno. Vchádzam do obchodu. Predavačov je tam požehnane. Omnoho viac ako je treba pre obchod bez kupujúcich. Opäť som sám, medzi regálmi. Nájdem zemiaky, sú z Yukonu. Nájdem kapustu, je pripravená na Bavorský spôsob. Objaví sa blízkovýchodný predavač a s úsmevom konštatuje „tak si sa vrátil…“ a ide so mnou smerom k pokladni.  Pokladníčka sa usmieva. „Som prvý zákazník?“ – opáčim. „Áno“, a úsmev sa jej znásobí.

Zaplatím 7 dolárov a 19 centov, poprajem pokladníčke príjemný deň a chcem odísť. Ona siahne do regálika za svojím chrbtom a podáva mi dva malé balíčky. „Sir, toto je pre vás“. „Čo je to?“ – prevapený sa pýtam.  Môj blízkovýchodný sprievodca ju predbehne, „Je to čaj z mojej vlasti“. „Čo je tvoja vlasť?“. „Irán, Perzia“ – odpovedá s pýchou v hlase.

Spomeniem básnika Háfiza, ktorého verše som v zaľúbenej mladosti čítal v zbierke Víno milencov, a tu sa obaja s láskou, vďačnosťou a hrdosťou rozhovoria o svojej vlasti, kultúre a poézii. Počúvam ich však už iba na pol ucha, lebo mi v mysli burácajú dve slová globalizácia a lokálpatriotizmus.

Dnes je Veľký Piatok. Kráčam domov uvariť si „zemiaky pod kračka“. Som kanadský Slovák, či slovenský Kanaďan, s vreckom zemiakov z Yukonu, s pohárom sudovej kapusty, na ktorom je napísané Hengstenberg Sauerkraut, s čajom z Perzie, kráčam po ulici mestečka Coquitlam v Britskej Kolumbii. Nie, globalizácii sa vyhnúť nedá. Je súčasťou nášho života. Ale znamená to, že lokálpatriotizmus patrí „na smetisko dejín“? Nie. Ukázali mi to dnes ráno dvaja Peržania.

Dnes je Veľký Piatok. Kresťanský svet si pripomína Ježišovo utrpenie a smrť. Je to tiež deň, kedy si môže každý z nás uvedomiť utrpenie, ktoré exituje globálne vo svete, ale aj lokálne, v našom okolí . Možno nemôžeme príliš ovplyvniť globalizáciu, ale môžeme byť lokálpatrioticky citliví či svojím konaním nespôsobujeme utrpenie v našej rodine, rodisku, národe, slovanstve, Európe… Byť vnímavým lokálpatriotom nie je hriech. A rovnako nie je hriech ak „vrana k vrane sadá a rovný rovného si hľadá“.

Jožo Starosta

p.s. „Zemiaky pod kračka“ sú vynikajúce

Rubrics:

(U)